Hviezdy a kráska

Hľadím na večernú oblohu obšitú trblietavými diamantmi. Úchvatný pohľad, pokúšam sa ich spočítať, v duchu si vymedzujem pomyselný lichobežník, nie ich v ňom veľa, ale drahokamy sa spočítať nedajú.Zrazu sa jeden diamant odtrhol z nebeskej klenby, rýchlo klesá k zemi, mal by som si rýchlo niečo zaželať. V rýchlosti neviem čo, zdravie, šťastie, peniaze či lásku? Pozde, drahokam v okamžiku zmizol, zostal po ňom len pocit vzrušujúcej prázdnoty.Vtom do ticha klop, klop, klop...Čiesi nohy ma vyrušili z rojímania v mojej hvezdárni. Vrátil som sa na Zem práve včas, aby som uvidel pár najkrajších nôh, vykúkajúcich z pestrofarebných letných šiat. Pomaly zdvíham zrak, hltám očami tú krásu, uchlipol som si z cinzana, akosi mi vyschlo v hrdle.Sadla si za stôl rovno oproti mne. Nenápadne ju pozorujem, krásna tvár, slabofialový rúž zvýrazňuje pekne krojené pery. Nakrátko ostrihané čierne vlasy menia farbu v rytme farebnej neónovej reklamy na colu. Hľadel som na tú krásu, hlavou mi vírili hriešne myšlienky, ktovie koho čaká. Vyzerala veľmi smutná, žeby nešťastná láska? Alebo nebodaj niečo horšie? Je vôbec niečo horšie ako nešťastná láska?Kývla na čašníka, prstom ukázala na niečo v menu, na chvíľu sa naše oči stretli, bol to pohľad na prvú lásku.Čašník jej priniesol kávu, ale ani sa jej nedotkla. Niečo z tej ženy vyžarovalo, niečo, čo ma k nej silne priťahovalo, chemické zákony víťazili nad fyzikálnymi.Na chvíľu som sa pozrel na oblohu, všetky hviezdy boli ešte tam. Alebo žeby bolo o jednu menej? Začínal som chápať súvislosti. Tá padajúca hviezda musela byť táto žena, inak to nemohlo byť, toľkú krásu predsa človek nedokáže stvoriť.Znovu sa naše pohľady stretli, zdalo sa mi, že sa jej pohol ľavý kútik úst, žeby pokus o úsmev?Už som sa rozhodol, nech sa stane čokoľvek, musím ju osloviť. Čo sa mi vlastne môže stať, v najhoršom prípade ma pošle preč a s tým sa dá ešte žiť. V duchu si predstavujem ako vstávam od stola, prichádzam k nej, dobrý večer, nechcem rušiť, ale pripadáte mi akási smutná a sama, neprekážalo by vám, keby som si prisadol?Ale akosi nemám odvahu. Telo sa mi obaľuje kameňom, mením sa na sochu, nedokážem sa postaviť.Teraz ju už pozorujem celkom otvorene, aj ona sa sem-tam pozrie na mňa. Som to ale blázon, určite chce, aby som si k nej prisadol. Ale sochy nedokážu chodiť, možno len niekde na Veľkonočných ostrovoch...Ani som si nevšimol, kedy vošiel do záhrady postarší muž v ošumelých džínsach a zamieril si to rovno k nej. Prisadol si, nežne ju chytil za ruky a dlho sa dívali bez slova na seba. Dlho sa na seba pozerali a potom jej začal čosi vysvetľovať posunkovou rečou. Bola to zrejme zlá správa, lebo v jej krásnych očiach sa objavili slzy a odpovedala mu takisto posunkami. Bolo to nádherne, dojímavé divadlo. Pozoroval som tých dvoch ľudí, otca a dcéru, alebo milenca a milenku, už mi to bolo úplne jedno, ako si krásne rozumejú prstami. Neviem, či by som dokázal tak rýchlo rozprávať jazykom, ako oni gestami.Zaplatil za ňu kávu, vstali od stola, ešte raz sa na mňa pozrela a zavesení jeden do druhého odišli do neznáma.Hľadím na oblohu a závidím Malému princovi. Možno to bol práve on, ktorý si prišiel po svoju stratenú hviezdičku, veď aj hviezdni princovia musia raz zostarnúť.Je to už rok, čo sa odohral tento príbeh, ale ešte stále, keď sa podívam na hviezdnu oblohu, nevdojak mi začnú slziť oči.Najvyšší čas vyhľadať očného.