Pálenica je tu už od nepamäti. Pred vojnou patrila istému, akože sa volá...no, to je jedno. Po vojne, v ére hviezd a kosákov bola zoštátnená, aby po páde režimu znovu prešla do rúk súkromníka.
V dedinke sa každý s každým pozná a všetci si navzájom pomáhajú - či už pri stavbe domov, ktoré postupne vytláčajú pôvodné drevenice, alebo hoci len pri oberaní sliviek či jabĺk - ovocia, ktorého je tu stále neúrekom. Medzi ľuďmi žiadna nevraživosť, každý s každým vychádza. Idyla.
A to, čo vychádza, vlastne vykvapkáva z tunajšej pálenice, je široko-ďaleko známa slivovica. O jej kvalite svedčí aj to, že materiál na pálenie sem vozia aj z najvzdialenejších obcí. Ďalšia pálenica je, tuším, až v Bošáci.
K obci mám veľmi blízko i ja, a to vôbec nemám na mysli kilometre. Keď som tu bol prvý raz, a to už bolo poriadne dávno, o tunajšej dobrote som nemal ani šajnu.
Ten deň si ale pamätám veľmi dobre. Bolo to v polovici januára a tu v doline bola kosa ako na Čukotke.
Domáci majú proti zime veľmi účinnú zbraň - domácu.
Tak mi naliali za náprstok, lebo v týchto končinách poldecáky nepoznajú. A či chcem zapiť vodou. Ja že radšej pivom, ak by bolo. Pozreli sa na mňa ako na barbara. Kto to kedy videl, také čosi pivom zapíjať!
Potom i hriatô spravili, pre mňa dovtedy čosi úplne neznáme. Bolo to ale veľmi lahodné, to mi verte, Tak sme popíjali, trošku hriateho, trošku oného a trošku piva a potom...potom som zomrel. Keď som sa na druhý deň vrátil na Zem, nazval som si túto kombináciu pracovne koktejl ozembuch, lebo pár razy mnou o zem poriadne šľahlo. Vraj, ja si to nepamätám.
Časom som sa naučil, že z tejto päťdesiatdvojkovej fajnovice stačí vypiť ozaj len za kalíšok či dva. Tunajší chlapi, keď sa chcú zoťať, idú radšej do krčmy na borovičku, a svoju slivovičku si šetria na onakvejšie chvíle.
Predvlani bola dobrá úroda sliviek. Gazdovia si mädlili ruky, destilátu bude požehnane.
I v našej rodine bolo všetko tak, ako má byť, a v pivnici už na čestnom mieste trónil päťdesiatlitrový demižón, plný tejto blahodarnej tekutiny. Na hrdle Jej Veličenstva sa skvela etiketa s rokom 2009. Sváko sa denne chodil pozerať na tú krásu, občas s ňou prehodil pár laškovných slov, akože onedlho si potykajú a tak.
Bol na ňu patrične hrdý, napokon, aj mal byť na čo.
Keďže predpovede avizovali tuhú zimu, sváko sa rozhodol vymeniť starý kotol na kúrenie za nový. Slivovicou byt nevyhreješ, to vedel.
Na pomoc mu prišiel mládenec z rodiny a starý kotol bol raz-dva na dvore. Nový mal trošku iný tvar, nesadol dobre. Aby mohli ním lepšie manipulovať, bolo potrebné premiestniť ten demižón slivovice. Opatrne ho nadvihli, že ho posunú nabok, a vtedy sa to stalo.
Demižón sa dotkol akéhosi výčnelku v stene, povedal „cink“ a chlapom ostali v rukách iba jeho uchá. To akoby sa pretrhla priehradná hrádza - za okamih bola všetka slivovica na podlahe!
Chlapi tam iba stáli a neveriacky hľadeli na tú skazu. Stáli tam nemo ako nad hrobom milovanej bytosti. Stáli a plakali.
Potom sa na seba pozreli, a bez toho, aby slova preriekli, urobili podpor ležmo, a dali sa chlípať z podlahy slivovicu. Po chvíli vyšli von pred chalupu, toľko rozumu ešte mali, aby si zapálili. Potom sa tam vrátili, trošku pochlípali, potom si na čerstvom vzduchu pofajčili, a tak to išlo dokola, až kým neodpadli.
Zvesť o hroznom nešťastí sa po dedine bleskovo rozniesla. Kondolovať chodili nielen z rodiny, ale takmer celá dedina. A nik neprišiel s prázdnymi rukami. Každý mal so sebou jednu či dve fľaše tejto vzácnej tekutiny. Akoby sa riadili heslom - daruj slivovicu, zachrániš život!
Za niekoľko dní mal sváko späť všetku slivovicu a ešte čosi aj navyše.
Vtedy sa mu v očiach objavili slzy druhýkrát.
Zlatí ľudkovia títo dedinčania! Rád som v ich spoločnosti, páči sa mi ch nárečie, tá ušiam lahodiaca intonácia slov, skrátka, cítim sa s nimi dobre.
Na cestu mi nikdy nezabudnú nejakú tú fľašu pribaliť. I teraz mám v bare jednu. Príďte okoštovať.
