Jan Kanyza zatiaľ mlčí, ale zato sa ozval Jandák. Keď sa ho pýtali, čo si o tom všetkom myslí, povedal: "Nenávisť k nemu určite necítim a verím, že ak sa stretneme, tak si i ruku podáme. Môj otec bol zavretý a ja som sa kvôli tomu nedostal na práva. I preto, prosím, už sa v tom nehrabme. Dívajme sa dopredu, mobilizujme sily do budúcna a hlavne už nehľadajme vinníkov."
Toto vyznelo priam ako výzva. Na prvý pohľad gesto hodné gentlemana. Na druhý pohľad gesto hodné herca absurdného divadla zvaného Život.
O špinavostiach, ktoré napáchala táto agresívna zložka Zboru národnej bezpečnosti sa už popísalo dosť. Tisícky zničených životov ľudí, ktorí sa previnili iba tým, že nezdieľali názor vtedajšej moci. Stovky mŕtvych, umučených a prenasledovaných, milióny smutných osudov, nespočetné množstvo nenaplnených snov.
Vítězlav Jandák dokázal dať svojim hereckým kreáciam šťavu, páčil sa mi v Černých baronech i v Tankovom prápore. Páčil sa mi i v rôznych televíznych debatách, kde uplatnil svoj "hospodský" humor.
Lenže ja na rozdiel od neho, by som nedokázal podať ruku niekomu, o ktorom viem, že mi vedome škodil zo zištných, alebo iných dôvodov. Už len pre pamiatku svojho otca. A aby sa jeho predchodca Pavel Dostál nemusel v hrobe obracať.
Súhlasím, treba sa dívať dopredu. Ale nezabudnime sa pozrieť občas do spätného zrkadla.
