Veľká noc sa v našej rodine chápala najmä ako príležitosť stretnúť sa s blízkymi. Nie že by sme sa inak nevídavali, ale teraz to bolo také iné - so šunkou a so šnapsom.
Vždy sme s otcom stihli navštíviť celú rodinu i plno jeho kamarátov a verte mi, nebolo ich málo. Nijaké korbáče ani vedrá vody, ale decentná akcia s kvalitnou voňavkou Chat noir za 8 korún československých.
V Lučenci muži vedeli čo sa patrí a sluší.
Ako som už spomenul, ten pondelok sme sa vracali s otcom z oblievačky. Lučenec nie je veľké mesto, každý tu pozná každého.
Otec sa pristavoval pri známych, väčšinou už dobre vysterilizovaných, takže sa mohli objímať a bozkávať bez obáv, že by sa nakazili nejakou pliagou. Prehodili pár slov, povedali si dáke veselé príhody z oblievačky a zadúšali sa smiechom.
Ak raz príde čas, chcel by som umrieť od smiechu. Určite by to bol druhý najkrajší spôsob ako odísť.
Pomaly, veľmi pomaly sme sa vracali domov. Otec si pískal Dedinku v údolí, slnko pražilo ako v lete, nie div, že sme poriadne vysmädli. Do cesty sa nám postavila Letná záhrada s útulným barom a prítulnou barmankou. Nemohli sme nenavštíviť. (To je litotes, ktorý veľmi rád používam, keď sa chcem blysnúť pred dievčatami).
Záhrada bola bitkom nabitá, vonku ani pol miesta, ale dnu pri barovom pultíku sa dve našli. Otec objednal pivá a ja som zatiaľ rekognoskoval terén. Darmo, jar bola tu a nielen príroda začala bujnieť. Nebolo by od veci zohnať niečo na večer, načim sa v jazykoch zdokonaliť.
Až po chvíli som zbadal na konci baru prilepenú starú žuvačku, ktorá mala pred sebou kávu a štamperlík niečoho tmavého.
Akosi som nevedel od nej odtrhnúť oči, hoci sa predo mnou producírovala oveľa mladšia a dobre vyvinutá barmanka.
Vek som si netrúfol odhadnúť, porovnával som ju s otcom, mohla mať tak o dvadsať viac. Výrazne rezané črty tváre, hrubé pery, dnes by som určite povedal, že botoxové, namaľované krikľavočerveným rúžom. Pod hrubým nánosom púdru zrejme ešte hrubší nános času. Nechty nalakované, medzi prstami viržinka. Dobiedzal do nej akýsi ožran, na prvý pohľad debil z povolania, ale ona ho stále spôsobne odbila.
Niečo mi na tej starene nesedelo.
Medzitým ktosi začal hrať na harmonike a priekopníci karaoke súťažili, kto vytiahne vyššie Granadu.
Otec si všimol, že neustále po tej žene pokukujem, a tak mi začal o nej rozprávať.
Že sa volá Márta a vraj pochádza z urodzenej rodiny. Nikto nevedel odkiaľ prišla, jednoducho sa v meste zjavila tesne po vojne a nikto ju inak nevolal ako grófka. Vtedy to bola vychýrená krásavica a všimol som si, že sa otcovi pri tom slove trošku roznežnil hlas.
Bývala oproti evanjelickému kostolu v nízkom ošarpanom domčeku, ktorý bol ale vo vnútri na ten čas veľmi honosne zariadený. Vedel to každý mládenec, ale i mnohí ženáči v meste, lebo len veľmi málo bolo tých, ktorí by ju aspoň raz nenavštívili. Pozrel som sa na otca s otáznikmi v očiach, ale on len zakrútil hlavou.
Kľučku si u nej podávali úplní holobriadkovia, ale i ostrieľaní harcovníci na poli lásky alebo podvádzaní manželia, ktorí si potrebovali aspoň na chvíľu zložiť kamsi parohy.
Bola to neskutočne pekná žena, ktorá striedala mužov z akéhosi rozmaru. Nikdy nechcela od nikoho nič, nikde nepracovala, a tak bolo záhadou, z čoho žila.
Otec dohovoril a dopili sme pivo. Vstala aj Márta. Prešla okolo nás, pozrela sa na otca, pousmiala sa, povedala servus Lacko a vyplávala z podniku.
Kráčali sme chvíľu za ňou, otec pre istotu mlčal a ja som sa snažil v tej šťúplej starene predstaviť si ženu, ktorá svojou krásou dokázala poblázniť celé mesto.
Čas je ozaj krutý maliar.
