Sympatická sviňa

Potom sa spýtal, či neviem o nejakom dobrom podniku, on že je "ze Žiliny", nepozná to tu, dnes má meniny a rád by si posedel v príjemnom prostredí. A či nemám čas, že ma pozýva.Dôkladne som si ho prezrel, na homouša rozhodne nevyzeral, sympatický 40-nik, krátky účes popretkávaný šedinami, na nose značkové okuliare, elegantne oblečený. Celkove pôsobil dojmom seriózneho človeka.Bol piatok, akurát som sa tiež chystal na pivko, posedieť s priateľmi, rozobrať politický a kultúrny úpadok na Slovensku, oklebetiť baby, ktoré nás nechcú a tak. Nechal som sa prehovárať asi 15 sekúnd, potom som veľkoryso súhlasil.Zaviedol som ho do môjho obľúbeného lokálu, chodievam sem roky, mám tu už určité výsady a viem, že za svoje peniaze dostanem to, čo som si objednal. Tu sa nešudí.Môj nový známy hneď objednal metaxu, celú fľašu, vraj je to jeho obľúbená značka. "Mali by sme sa predstaviť" navrhol, "ja som Slavo a ak ti to nebude prekážať, môžme si potykať." Samozrejme, že nie, potykali sme si, tak sa predsa len lepšie konverzuje pri fľaši.Bol to veľmi príjemný spoločník, dokázal pútavo rozprávať, vyrozprával mi celý svoj životný príbeh, zaujímavý človek, tento Slavo. Z jeho slov vyplynulo, že biedou rozhodne netrpí, rodičia vraj získali veľké majetky z reštitúcií, že rád cestuje po svete, lákajú ho najmä exotické krajiny. Bieda ho teda nebije, to je fakt.Tak ako ubúdalo z metaxy vo fľaši, tak rástli moje sympatie k nemu, úplne si ma získal. Dokonca i v názoroch na umenie sme sa stretli a pre takých ľudí je moje srdce otvorené dokorán.Čas plynul, vonku sa zotmelo, mali by sme si čosi zahryznúť, navrhol a hneď aj zavolal čašníka. "Slavo, nie som proti, ale účet zaplatíme spoločne, je mi nanajvýš hlúpe nechávať sa takto hostiť, cítim sa ako vydržiavaná fľandra.""Nie, to v žiadnom prípade nedovolím, ja som ťa pozval, ja platím a už nechcem o tom počuť ani slovo!" Povedal to tónom, ktorý nepripúšťal ďalšie diskusie. Objednali sme si čiernohorský rezeň, ten ja milujem, k tomu plzeň, skrátka aj Lucullus by závidel.Potreboval som si odskočiť, vstal som, mobil som nechal na stole, po pár koňakoch sa veci zdajú jednoduchšie a odišiel som. Cestou z toalety som sa ešte pristavil pri jednom stole, známych sa patrí aspoň pozdraviť, chodíme sem jedna krvná skupina, v piatok tu býva stále plno. Vrátil som sa k stolu, jedlo už bolo na stole, ale stolička, kde sedel môj známy, bola prázdna a ani môj mobil nebol na stole. Zrejme si tiež potreboval odskočiť, mobil zobral so sebou, aby nedostal náhodou nohy. V duchu som chválil jeho cit pre zodpovednosť. Sadol som si, zapálil cigaretu a čakal som. Ale akosi nechodil. Opýtal som sa čašníka Igora, či nevie, kam sa podel môj spoločník. "Ja ti neviem, človeče, mám tu dnes fofry, pozriem sa na záchod, či tam nebodaj nezaspal." Pochopiteľne, nebol tam, už mi začalo svitať, pekne som naletel. Som to ja ale trkvas, takto sa nechať dobehnúť, premýšľam, čo ma mohlo varovať, ale na nič súce som neprišiel.O desaťtisícový mobil chudobnejší, ale o ďalšiu životnú skúsenosť bohatší, pustil som sa pomaly do "čiernohorca". Moje obľúbené jedlo mi tentoraz akosi ťažko išlo dole krkom, po chvíli som to vzdal. Dopil som fľašu, zaplatil štvorciferný účet, zavolal som si taxík a šiel som domov. Cestou som premýšľal o ľuďoch, ktorí sa dokážu votrieť do priazne iných, aby ich potom surovo podviedli. Ten mobil ma ani tak neštve, bude druhý, ale to, že dnes už nemožno veriť takmer nikomu, to ma znechucuje.Ak sa vám niekedy niekde prihovorí dobre vyzerajúci elegán a spustí báchorku o tom, že má dnes meniny a rád by si niekde posedel, kopnite ho rovno do gulí. To za mňa. Ďakujem.