Vtipy. Žarty, anekdoty, fóry, frky alebo - ak chcete subštandard - tak i šplechy, či kameňáky.
Majstrovské dielka poväčšine neznámych autorov. Stretávame sa s nimi v časopisoch, v MHD, vo vlakoch, v práci, na svadbách i karoch a v neposlednom rade i na internete. Skrátka, sú všade.
Vtipy sa šíria neuveriteľnou rýchlosťou. Ak by sa tak rýchlo šírila vtáčia chrípka, ľudstvo by vymrelo možno do mesiaca. A Stvoriteľ by si musel znovu vysúkať rukávy a pustiť sa do hnietenia hliny, aby stvoril Adama II.
Blíži sa koniec roka, čaká ma niekoľko povinných pracovných posedení - so šéfstvom, s externými firmami, ďalšie len tak s priateľmi, skrátka bude toho dosť. Viem, že na každej akcii sa skôr či neskôr začnú rozprávať vtipy. Stačí impulz a hneď sa spustí lavína ľudovej tvorivosti, každý sa chce blysnúť dákym novým fórom, každý túži po chvíľke slávy.
U nás je už roky spúšťačom náš "najvyšší". Scenár je stále rovnaký - dalo by sa povedať - nemenný ako naše platy.
Keď sa preberú pracovné záležitosti a oklebetia neprítomní kolegovia a kolegyne, nadíde šéfova chvíľa:
"A tento poznáte, ako...?" A pozrie sa po prítomných. My, prirodzene pokyvkávame hlavami, že nie, veď vieme, čo sa patrí a sluší. Nepovieme mu predsa, že ten vtip opakuje pri každej príležitosti, a že ho vieme už aj odzadu. Sme veľmi slušne vychovaní. Keď dopovie vtip, rehoceme sa ako diví, chytáme sa za bruchá a tí najstatočnejší kričia - šéfe, čo nás chceš zabiť? A šéfino, vidiac, aký úspech zožal, hneď pridáva ďalší.
"A tento poznáte, ako...?"
Pre Kristove rany! Jasne, že ho poznáme, ten vtip je starý aspoň ako Ficova stranícka knižka. Ale zase kýveme hlavami a zas obrovské výbuchy smiechu. A šéf je šťastný ako Eva Černá pri Ruskovi.
Nálada graduje, postupne sa pridávajú ďalší rozprávači vtipov a ja s hrôzou sledujem, že o chvíľu príde rad na mňa.
Patrím totiž k tým nešťastníkom, ktorí si nedokážu zapamätať nijaký vtip. Pritom si pamätám celé pasáže napríklad zo Švejka či Leacocka. ktovie, ako to funguje na tom mojom harddisku.
Zato si zavše spomeniem na vtip, ktorý som ešte nepočul.
Vlani som sa na akciu dôkladne pripravil. Doma som si opísal pár vtipov z internetu a takto vyzbrojený som čakal, kedy prídem na rad, aby som prispel svojou troškou do mlyna. Spoločnosť už bola dobre rozbehnutá, vo vhodnej chvíli odchádzam, akože na záchod. Tam vyberám zo saka papier s vtipmi.
Do čerta, okuliare som si zabudol na stole! Vraciam sa, rozjarenej spoločnosti rozpačito vysvetľujem, že som si zabudol okuliare, a chystám sa odísť.
Jasné! Také čosi mi nemôže len tak prejsť a už aj počujem Marcela ako, zadúšajúc sa od smiechu, hovorí:
"A načo ti budú okuliare v záchode? To ho máš taký malý, že si ho bez nich nenájdeš? Mal si povedať, bol by som priniesol lupu."
Vezuv eruptoval. Ohromitánske výbuchy smiechu, i decentné úškľabky prítomných čašníčok. Jednej kolegyni od smiechu zabehol arašid, začala sa dusiť, dvaja ju hneď začali buchnátovať po chrbte. Zrazu čľups - vyletela jej protéza rovno do pohára s vínom, našťastie aj so zatúlaným arašidom.
Nemusím ani opisovať, čo sa dialo ďalej. To už bolo priveľa, rehoceme sa ako šialení, smiech je veľmi nákazlivý, už sa spontánne rehocú aj čašníčky.
Zuzka, ktorá sedí vedľa nešťastnice, sa pri smiechu mláti rukami po pekne odhalených stehnách. Zasa bude musieť doma vysvetľovať sinky na nohách. Šéf pre zmenu trieska rukami po stole, je len otázkou času, kedy prevrhne šálku s kávou. Netrvalo to dlho a káva sa ocitla na jeho nohaviciach. Kľaje ako kočiš a vyvoláva ďalšie salvy smiechu.
Nuž veru, veselo býva na našich posedeniach.
Mne osobne sa najviac páčia židovské anekdoty, a to pre ich neúprosnú logiku a správnu dávku intelektuálneho humoru. Sú, skrátka, kóšer. Kohn, Roubíček či Sára sú nevyčerpateľnými zdrojmi vtipných situácií.
Ak dovolíte, na záver pridávam moju najobľúbenejšiu:
Syn nábožnej Židovky sa vrátil po rokoch z Ameriky.
- Prečo už nemáš bradu? - pýta sa vyjavená matka.
- Lebo v Amerike sa brada nenosí.
- Ale dúfam, že svätíš aspoň šábes!
- Žiaľ, mama, tam sa musí aj v sobotu pracovať.
Matka je celá bez seba.
- Ale hádam kóšer dodržiavaš!
- Ako môžem jesť, mama, kóšer, keď sa stravujem v závode?
Matka ho so slzami v očiach pohladká.
- Celkom ťa v tej Amerike pokazili, syn môj. Už len jedno mi povedz:
- Si ešte...
Do šľaka, už je to tu zas. čo sa to vlastne spýtala? No nič, neviem si spomenúť, toto sa mi stáva dosť často.
Ale môžete sa pokojne smiať, pointa je vynikajúca, môžete mi veriť.
