Začiatkom jari v spomenutom roku sme sedeli v istom podniku a pripíjali na zdravie oslávenca Jožka. Tempo bolo divoké, každý už bol na plech. Pomaly sme sa zberali domov, keď sa zrazu zvonku ozval amplión. Akýsi chlapík v starej škodovke predával spartakiádne žreby. Za päť korún bola možnosť získať až stotisíc. Stačilo zotrieť tri rovnaké sumy!
Jožko vybehol von a kúpil celú skladačku. A potom sme so zatajeným dychom sledovali, ako žreby jeden po druhom zoškrabáva.
Prvých päť nič, ale pri šiestom sme boli vzrušení ako Biľak v náručí Brežneva. Jožko zotrel jedno políčko - 100 tisíc. Zotrel druhé po diagonále - 100 tisíc. Pri treťom sa mu už tak triasla ruka, že normálne doškriabal aj barový pult.
„Chlapi, ja sa asi poseriem, musím zakuric,“ povedal a zapálil si spartu. Nebudem to naťahovať ako panna predohru. Aj tretie bolo 100 tisíc. Jožko vyletel z podniku rovno za predavačom žrebov, šermoval mu výhrou pred nosom a dožadoval sa peňazí. Chvíľu trvalo, kým si dal vysvetliť, že predavač peniaze nevypláca, ale že po výhru si musí zájsť do Sazky v Prahe.
Do Prahy sme sa vybrali o niekoľko dní nočným lôžkovým rýchlikom. Boli sme štyria - traja sme robili Jožkovi akože gorily. Predsa len stotisíc v tom čase bola obrovská suma.
Jožko nezabudol na dobrú výchovu, a tak pribalil na cestu okrem jedla aj šnaps a dáke pivá. Dobre potúžení sme zaľahli, ale zaspať sme akosi nemohli. V celom kupé bol príšerný smrad. Jožko zistil, že to smrdia Lacove čongále.
„Boha, Laco, čo ma chceš zabiť? Však ja sa tých peňazí nedožijem! Švihaj si umyť nohy a vyper si aj ponožky!“Tak zavelil a zaľahol. Stotridsaťkilový Laco sa vrátil s umytými nohami a mokrými ponožkami, no smrad nezmizol. Jasné - to smrdeli Lacove vibramky. Boli to riadne člny. Laco mal nohy č. 12.
A tu Jožko predviedol, aký je rýchly a bystrý a prečo je v kolektíve obľúbený. Zviazal Lacove topánky, zakvačil ich z vnútornej strany okna, vybramy prehodil cez okno a okno zavrel. A je to!
Potom sme už spali ako dudky. Zdalo sa mi, že som spal len chvíľku, keď som začul - Praha, hlavní nádraží. Zobudil som mančaft.
Chlapi, pohnite si, nie že nás to zavezie kamsi do Chebu! Nastal zmätok. Každý niečo hľadal, ale najhoršie dopadol Laco. Vibramky boli fuč.
Pretože som slušne vychovaný, neopakujem tu nadávky, ktoré sa rinuli z úst toho nešťastníka, ale verte mi, že najslušnejšie spojenie bolo do tchorovej riti.
„Jožko, ty si ozaj génius. Lebo chujovina vyvesiť topánky z rýchlika mohla len tebe napadnúť! Cestou späť zavesím do okna za gule teba a dúfam, že ťa už viac neuvidím!“ Ale nám trom to bolo veľmi smiešne, rehotali sme sa ako diví, aj keď Laco, dvojmetrový chlapák, ľahko mohol svoje hrozby naplniť.
Jožko ho chlácholil, nech sa neondie pre tie staré fety, že mu kúpi celú predajňu aj s predavačkou.
Sud s pušným prachom sa podarilo schladiť.
A tak sme vystúpili z vlaku - traja frajeri a jeden úbožiak bez topánok. Keď sme odchádzali z Košíc, bol príjemný marec, ale tu vládol chladný a mokrý březen. Tak som si stiahol ponožky a Laco si ich navliekol na tie svoje. Aspoň niečo.
Laco si na stanici sadol na lavičku, že nás tam počká. Ale bosé nohy neschováš, a tak si vyslúžil pozornosť nielen domácich, ale i cudzincov. Poniektorí ho dokonca fotili, aby mohli doma ukazovať, aká je bieda v Československu. Hnusní kapitalisti! Vyzeralo to, akoby sa všetci Nemci presunuli od Orloja na stanicu.
Cestou zo Sazky, už bohatší o sto litrov, sme sa zastavili v Obuve a Jožko kúpil Lacovi krásne vibramky. Žiaľ, najväčšie, ktoré tam mali, boli desiatky. Jožko povedal, že to nič, že ony sa roztiahnu. No neroztiahli sa. Laco si ich mohol obuť iba do pol nohy a pri chôdzi našľapoval na špičky ako Harapes v Labuťom jazere.
Prešli sme s ním všetky predajne na Václaváku, ale nadrozmerné mali iba gumové čižmy. V päťročnici očividne čosi zaškrípalo. Lacovi už bolo všetko jedno. Bol taký uzimený, že by si bol obul aj španielske čižmy.
A tak sa stal majiteľom ligotavých zelených gumákov. K tesilovým nohaviciam mu pasovali ako divej svini lakovky.
Vracali sme sa nočným rýchlikom, z Prahy sme videli akurát Václavák a hlavnú stanicu. Pôvodný plán, že povymetáme zopár podnikov a že tam prespíme, prekazili Lacove laby.
Uznajte, ako by to vyzeralo - v Prahe a v gumákoch?
