Som drevo

Vlečie sa to so mnou od raného detstva, pamätám si, keď sme mali na základke vyrezať lupienkovou pílou z preglejky srdiečko pre naše mamky k MDŽ, všetky deti to hravo zvládli, len mne z toho vyšiel akýsi šesťuholník. Mamka mala slzy v očiach, myslel som si, že od dojatia.Roky šli, a ja som bral život tak, ako beží. Raz som chcel urobiť žene radosť, často spomínala, že gombíky na plynovom sporáku sú "nenormálne" zafúľané. V jedno nedeľné ráno, bol som doma sám, varil som si vodu na kávu a pohľad mi padol na tie zasrané gombíky. Najprv som len tak skusmo skúšal prstami, či by sa dali odmontovať, zobral som skrutkovač a napodiv nejakým zázrakom som všetky odmontoval. Pekne som ich vyčistil a teraz len to len vrátiť do pôvodneho stavu. Samozrejme, nešlo to, zázraky sa dejú len raz za život, zavolal som havarijnú službu, tí keď prišli, len sa na seba významne pozreli, zaplatil som mastný účet za faktúru, ale bol som spokojný. Sporák bol ako nový, môžu prísť pochvalné tirády od manželky. Tie ja rád.Stojí za zmienku, že môj otec bol veľmi zručný, všetko vedel opraviť, dokonca aj sám niečo zostrojil, a vedel aj krásne maľovať. Ja neviem nič. Ale môj syn, ten je takisto šikovný, veľa vecí vie opraviť a aj zostrojiť. Zrejme som bol vynechaný z tohto procesu, ide asi o nejaký genetický posun.Napriek tomuto handicapu, som prechádzal životom bez nejakých väčších ťažkostí. Čo som nevedel urobiť sám, pomohli mi moji známi, alebo kvalifikované sily za peniaze. Pilník, skrutkovač, kombinačky, sa stali mojimi úhlavnými nepriateľmi, vojnová sekera je hlboko zakopaná.Raz si tak sedím pred telkou, dávali akurát môj obľúbený seriál Majster Tim. Ani neviete aký je to skvelý pocit, vedieť, že nie ste na svete sám takto postihnutý.Ktosi zazvonil, neochotne som opustil svoje obľúbené kreslo. Pred dverami stála pekná brunetka, ktorá sa len predvčerom nasťahovala do bytu oproti. Že či neruší, ale chcela by s niečim pomôcť. Bez váhania som súhlasil, veď preložiť nejaký kus nábytku, to hravo zvládnem. Síl ja mám dosť...Vošli sme do bytu, predstavila sa mi, Erika, pekné meno. V byte neporiadok, samé nerozbalené škatule, čerstvo vybielené steny ešte voňali po farbe. "No, čo treba premiestniť?", pýtam sa nedočkavo, aby som to mal čo najrýchlejšie za sebou a aby som si mohol vychutnať zaslúženú odmenu v podobe kávy, možno i v niečom inom."Ale nie, nič sa premiestňovať nebude, potrebujem len zavesiť tieto obrazy na stenu. Viete, veľmi mi na nich záleží." No, zbohom, myslím si, pozrel som sa na obrazy, potom na bielu stenu. "Toto je maličkosť", hovorí za mňa moja samolúbosť. "Ale je tu jeden závažný problém, viete, panel je tvrdý a kladivom tam skoby nepribijem", chytám sa slamky nádeje. "Ja viem", povedala s úsmevom a už sa prehrabáva v jednej z tých škatulí. Vytiahla vŕtačku, monštrum, aké som v živote nevidel a podala mi ju do ruky. "Tttto odkiaľ máte?", zmohol som sa len na jachtanie. "Viete, môj bývalý bol veľmi šikovný, vedel všetko urobiť. Len to podstané nie" a veľavýznamne sa na mňa pozrela."A mám tu aj hmoždinky, dodala.Nikdy v živote som nemal v ruke vŕtačku, o hmoždinkách viem len toľko, že existujú.A som nahratý, určite sa jej nezdôverím, že si vybrala zo 100 000 mužov v Košiciach toho nepravého. "Tie obrazy chcem mať tu a tu", ukázala rukou, hovorím, to nie je problém."Na chvíľku vás opustím, veď vy si poradíte, musím do obchodu" a už jej nebolo.Beriem do ruky vŕtačku, obzerám si ju z každej strany, ťažká ako hovädo, aha, tu je akási spúšť, presne ako na puške, bol som na vojenčine. Pif, paf, pif, paf, strieľam po neskutočných nepriateľoch, ani som si nevšimol, kedy sa vrátila. "Vidím, že ste hravý, takí muži sa mi vždy páčili" povedala, a sladko sa usmiala."No, môžme začať vŕtať", podotkla, samozrejme, vravím dosť nepresvečvo. Vytiahla odkiaľsi sadu vrtákov, čo myslíte, ktorý sa bude hodiť? Beriem do ruky ten nejtenší, ten mi snáď neublíži. Pristupujem k stene, prikladám vrtačku na značku a stláčam "spúšť". Vrtačka zavyla, prach zo steny smeruje rovno do mojich úst a očí, nevzdávam sa, zrazu prásk: Vrták sa zlomil, zo steny odletel kus omietky, v tom šoku mi pripomínal taliansku čižmu, vravím si v duchu, pokračovať ďalej a bude tu mať celú mapu Európy. "Čo teraz?" pýta sa. "To nič nie je, obraz to zakryje" utešujem ju a chystám sa navŕtať otvor pre ďalší obraz.Ale nie, zázraky sa dejú aj viackrát za život, zazvonil mobil, Erika hovorí:"Musím súrne odísť do firmy, je mi to ľúto". "Samozrejme, vravím len s ťažko skrývanou úľavou, veď som tu oproti, stačí len zavolať."Nezavolala, neprišla, občas sa stretneme na schodišti, pozdravíme sa. Ale prečo mám, ten neodbytný dojem, že už nikdy nevojdem do jej bytu?