Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(10)
Na mojom prvom koncerte Mariána Vargu
Mám len 17 rokov a žijem v dobe plnej hudby, ktorá z väčšej časti nemá budúcnosť jasnú, pretože jej chýba veľa predpokladov na úspech, ktoré skôr mali kapely pred 20 či 45 rokmi. Tým je značná umelecká výpovedná hodnota, prevažná prezentácia svojich piesní bez zbytočného a lacného kopírovania alebo jednoducho charizma. V médiách alebo kdekoľvek inde nás zaplavujú informáciami, ktoré hlásajú, že tunajšia generácia sa pomaly zobúdza a vracia sa k idolom svojich rodičov. Niečo na tom pravdy je, ale samozrejme že i nie je. Napríklad na úžasnom comebackovom koncerte Collegia Musica som zažila aj príjemný šok, pretože kde tu sa v dave mihol nejaký ten teenager. Až na to, že s nikým som sa osobne nepoznala.
Pravidelne navštevujem koncerty hocijakého žánru, mladých prevažne stretávam len na koncertoch tých skupín, ktoré mňa osobne po nejakom čase omrzia. Keď sa napríklad ocitnem na jazzovej či bluesovej akcii, hneď prvá zmena , ktorú zaregistrujem pri vstupne je skladba publika. Návštevníci najmä nad 35 rokov a jedna slečna (čiže ja), ktorá sem asi omylom zablúdila. Ale aj v tomto prípade sa niekedy výnimky veru nájdu.
Síce som ešte len študentkou 2. ročníka na gymnáziu niekedy naozaj neviem, či mám plakať alebo nebodaj sa i smiať, akí sú moji mnohí rovesníci umelecky nevzdelaní a bez záujmu v tomto smere. ,,In“ je len to, čo beží už týždeň v otrasnom komerčnom rádiu plnom trápnych odrhovačiek, zvaných napríklad ,,letné hity“ . Viem, že ľudia sa menia a časom dospejú do štádia, keď budú vedieť rozoznať to lepšie od horšieho a nekvalitného. A hlavne sa už prestanú konečne hádať s hocikým, kto nemá taký istý hudobný názor ako oni.
Úprimne, vôbec ma netrápi, že ma moje okolie považuje za čudnú, keď napríklad na začiatku prestávky rýchlo vybehnem z triedy s knihou v ruke s úmyslom niekam sa schovať a čítať si. Neobvyklá činnosť držať v ruke knižku (ktorá nepatrí do povinnej literatúry). Vždy dokonca prilákam aj nejakých zvedavcov. Keď im však ukážem obsah práve rozčítaného diela, napríklad v súvislosti s Vargom, kniha s názvom Marián Varga, o cestách, ktoré nevedú do Ríma sa moji ,,nápadníci“ ohradia so slovami, že ,,starí dedkovia“ ich teda nezaujímajú. Zato si ale veselo pustia na svojom najnovšom mobile niečo, čo ja bez urážky považujem za ,,odpad“. Mládež, ktorá nepozná a poznať nechce. Tak.
Späť však už k spomínanému Vargovi. Ako som sa k nemu vlastne dostala? Už ked som mala 14-15 rokov, darilo sa mi rozpoznávať a triediť tú ,,dospelácku“ hudbu. Pravidelne som chodievala do miestneho obchodu s hudobninami. S predavačom sme sa vždy dlho rozprávali o hudbe, od Iggyho Popa až po Dianu Krall. Raz mi však spomenul, že do Prievidze príde organista Marián Varga a že ho určite musím vidieť. Popravde, meno som poznala a viac dokopy nič. Ale na vystúpenie som nakoniec šla.
Bolo leto a vystúpenie sa konalo na miestnom plážovom kúpalisku(!). Presne 16.júla 2007. Aby som nešla sama, zavolala som aj moju prvú lásku a dobrú kamošku z kapely. Hneď po príchode som toho umelca zazrela pri vchode. Menší postarší pán, oranžové tričko a typický úsmev. Prešla som okolo neho a našla si vhodné miesto hneď v prvom rade. Marián Varga v tom čase spolupracoval s Moyzesovým kvartetom, ktoré ho taktiež sprevádzalo aj tu u nás v Prievidzi. Sedela som tam ako obarená a nevedela ,čo mám povedať. Veľmi sa mi tento hudobný prejav páčil. Na záver som si ešte odlepila plagát, vypýtala autogram a spoločnú fotku. V tom čase to bol pre mňa nesmierny umelecký zážitok.
Skladby sa mi naozaj zapáčili, aj keď som sa pred tým s nimi nestretla. Obzvlášť neznáma pieseň, ktorej melódia mi v hlave hrala pomaly až doteraz. Neskôr som zistila, že sa v origináli volá ,,Kominár“. Dokonca som ju jedenkrát zaregistrovala aj v reklame na ,,cukrové auto“. 2 roky som ju mala v hlave a napokon ju našla na Divergenciách. Úžasný pocit. Od toho koncertu ubehlo v podstate veľa času. S mojím vtedajším chlapcom už dávno nie som, kamarátka sa so mnou už nekamaráti, čo mi je tiež ľúto. Ale jedno viem iste. Od toho večera som do svojho života vpustila niečo, čo sa len tak nevytratí, ako tie dve osoby, ktoré pre mňa mnoho znamenali. A tým je umenie, ktoré je večné. Vargova hudba. Niečo nepominuteľné, alebo aspoň stálejšie.
Celý môj vzťah k tejto hudbe sa ešte viac upevnil po zoznámení s Collegiom Musicom. To už je ale z inej kapitoly. Som rada, že som sa k Mariánovi Vargovi dostala pomerne skoro. Viem, že s pribúdajúcimi rokmi jeho hudbe budem viac rozumieť. A možno sa spoznám s niekým v mojom veku, kto ju bude oslavovať tak ako ja...
