Sama, stratená vo vlastnom svete

Už tomu bude 6 týždňov, čo som sa po roku plná optimizmu a energie na rozdávanie vrátila z USA do Prievidze. Nové skúsenosti získané za mlákou sú na nezaplatenie. Návrat domov mi však spôsobil trápenie. Také svojské. Cítim sa ako predtým, ibaže s ročným odstupom. Opäť nachádzam smútok, samotu a nepochopenie od rovesníkov. A práve od tých to možno potrebujem.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)
Obrázok blogu
(zdroj: Roberta Dolinská)

Odchod do štátov bolo najlepším rozhodnutím v mojom živote. Videla som toho toľko, čo mnohí za celý život neuvidia. A hlavne, naučila som sa ,,prežiť".

Keďže ja som dosť zvláštny typ osoby, ani tu nebolo niekedy najideálnejšie. Moje názory ohľadom americkej politiky, náboženstva a mojich obľúbených afroameričanov mojej zarytej baptistickej hostiteľskej rodine príliš nevoňali. Bola som blbá, lebo som verila, že keď odídem tak ďaleko niečo sa vyrieši. Mýlila som sa.

Pozriem sa na to retrospektívne. Vždy som bola najvačším outsiderom v kolektíve. V deviatej triede na základke som bola považovaná za naozaj divnú. Ešte teraz si viem predstaviť, ako som sedela v triede cez prestávky a dychtivo čítala Zolu a náruživo rozprávala o Patti Smith. Chcela som zmenu, túžila som sa aspoň trošku zaradiť. A tou zmenou malo byť gymnázium.

To bolo tiež naivné. Nových kamarátov som si na chvíľku našla. To, že som celý rok sedela sama vo veľkej lavici mi je už úplne ukradnuté. Raz sa jedna profka spýtala, či niekto z nás nebol počas letných prázdnin na nejakom ,,normálnom" kultúrnom podujatí. Prihlásila som sa len ja a odpovedala, že som videla Mariána Vargu a Moyzesovo kvarteto. Tým sa pre mňa asi skončil nový začiatok.

Druhý ročník na gympli sa začal katastrofálne. V lete sa totiž z môjho života náhle vytratil človek, o ktorom som si naozaj myslela, že ma má rád. Opäť som sa mýlila. Prestala som komunikovať s okolím a to bola najväčšia chyba. Zolu som už v ruke nedržala, tentokrát som na chodbách ,,machrovala" s veľkou knihou s fotkami Mariána Vargu. Neviem prečo sa viem trápiť kvôli ľudom, ktorí mi nestoja ani za jednu slzu. Som už raz taká.

Odišla som preč. Do Ameriky. A skoro nikomu o tom nepovedala. Veď aj tak si to málokto všimol. Americký sen sa však rozplynul, nastala slovenská realita. Teda upresním to, prievidzská.

Teraz neberiem na vedomie jednu súkromnú udalosť, ktorá ma bude už sprevádzať do konca života, ale naozaj som sa domov tešila. Veď za rok sa toho toľko zmení pre mňa aj k lepšiemu. No ale zase som sa mýlila.

V jednom však nie. Konečne som prekonala samotárske obdobie a našla si naozajstných kamarátov. Dokonca som sa za tento krátky čas aj na prvý pohľad zaľúbila a asi 2 týždne lietala v oblakoch. Škoda však, že sa to tak rýchlo skončilo. Neviem prečo ma vždy zničí jedna vec, ktorej u mňa už dávno odzvonilo. Často si dám pokaziť náladu závistlivými ľuďmi a preto vždy radšej ostanem doma a stránim sa. Čo už, myslela som si, že tento boj mám už vyhraný. Zase som sa len mýlila.

Keď som mala asi 17, na papier som si len tak zo srandy napísala stručný zoznam mien. Rada by som ich niekedy stretla.

1.Patti Smith

2. Collegium Musicum

3. Marian Jaslovský

Vždy keď sa započúvam do Horses od Patti Smith , pozerám slovenský bigbít na estévečke a vidím tam Fedora Freša rozprávať nejaké zážitky, alebo čítam článok či knihu od Mariana Jaslovského, som šťastná. Toto malé predsavzatie sa mi ale splnilo neuveriteľne rýchlo. Celú 18-tku som prežila v zahraničí, teraz oslávim 19. Chcelo by to asi ďalší ciel.

Dúfam že moja momentálna nálada plná nostalgie a samoty rýchlo pominie. Škoda, že ja nie som ten tuctový typ. Nemám frajera, s ktorým chodíme na dovolenky pri more. Nemám 168 kamarátov ktorí mi bezhlavo klikajú na hlúpe fotky na facebooku. Ja som out. Vlastne ma to ani netrápi. Keď sa cítim medzi mojimi rovesníkmi niekedy nepríjemne, tak už s tým asi nič nespravím. Počkám, kým z toho vyrastú alebo sa zmením. Ja ale asi aj tak navždy zostanem tou čudnou Robertou. Možno to tak má byť.

"Byly Vánoce 1967. Táhlo mi na šestnáct let. Byl jsem beznadějně zamilovaný a chtělo se mi umřít."Je léto 2010."Táhne mi na 19.Zamilována už nejsem."

Roberta Dolinská

Roberta Dolinská

Bloger 
  • Počet článkov:  85
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som študentka amerických štúdií a žijem v Anglicku. V Londýne mám kapelu,zaujímam sa o bicie, hudbu, módu, fotografiu, film a históriu. Zoznam autorových rubrík:  Recenzie na albumyReportáže z podujatíHudobné osobnostiFilmyHudobné zaujímavostiFestival PohodaHudobné úletyJa a USASúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

SkryťZatvoriť reklamu