...jsem smutnej, malej, citlivej, nevdečnej Ježíš ve znamení Ryb. (Cobain) Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Niekedy by som chcel počuť svoje srdce, to čo mi hovorí, bez skreslenia. Tam z hĺbky. No nedá sa mi. V tomto hluku. Kde mi každý skutočný priateľ, rodina chcú iba dobre poradiť a pritom netušia, že ma ešte viac spochybňujú. Niekedy by som chcel počuť svoje srdce, čo si ono myslí. Bez prímesí rácia. Niekedy by som chcel počuť svoje srdce, tak rád by som sa podľa neho zariadil, a spýtal sa ho, čo ja vlastne chcem. Aby som Vám nebol na posmech. Plytký človek.
Stojíš na dialnici plnej áut. Pustil si všetky pedále presne v tej chvíli, keď sa v tvojej hlave rozsypala celá tá fantastická kompozícia. Geniálny slepý skladateľ sa z tvojej hlavy v sekunde začal prepadať niekam hlboko do teba. A ty si ostal úplne paralyzovaný so slzami v očiach. Cez čelné sklo sleduješ ako sa rozpadáva nebo a modré ľadové fragmenty z neho dopadajú na zem a trieštia sa na mokrej ceste. Maš pocit, že je neskoro pýtať sa, prečo som si ešte viac neužíval tu jednoduchú krásu naokolo...
Navymýšlaľ som sa dosť…aj naklamal. Zostarol o 10 rokov za mesiac? Klišé vety z pokrčenej osoby, ktorá sa v mladosti dokázala niečo naučiť a teraz chce z toho profitovať? Umenie je v prvom rade práca! Nie ticho sedieť doma ani hlučne v kaviarni… Myslieť triezvo, pozorovať tú krásu, čo ostala naokolo. Bordel triediť. Inšpirovať sa tými, čo skutočne veľkí sú…
Sú dve poobede, neotváraj ešte moje oči do tohto sveta. Sú dve poobede ale ja cestujem nočným vlakom. Sledujem hviezdnu oblohu spoza mastného okna. Pijem kávu z automatu v tom hnedom plastovom pohári. Nevidím ponáhľajúcich sa ľudí, autá, tento život. Sledujem prázdne ulice a odraz nočnej lampy na vlhkej ceste. Necítim zodpovednosť, povinnosti, problémy ?!?!? Je tu pokoj noci, tej najkrajšej ženy, ktorá mi nechá moju krásnu slobodu.
Zobudenie do tmavého rána. Už sme skutočný? Zobudenie do iného sveta. Necítim to čo som cítil včera. Iné dni, iný svet, ležal nám pri nohách. Čo sa stane? Prečo sa zobudil naľakaný človek?
Bratislava, mladá garda. Cez škáru jedného oka vidím ako tu niekto stojí nad posteľou, šejkuje šejkrom, spieva Jingle Bells a tvrdí mi, že mám vstávať, lebo už je dvanásť hodín. Polootváram druhé oko a kontrolujem čas na mobile. 9:27. Niekto už leží na mne prstom a ukazovákom obidvoch rúk rozšklebuje obidve moje oči, ale veď si spal určite aspoň 6 hodín, oznamuje. Takto plynie ráno s niekým. Niekto sa zjavil vo štvrtok, uprostred mojho koncertu v Bratislave. Niekto tam na mňa počkal, popíjajúc pri bare minerálku kým, ja dopijem svoj 8my rum aby ma odprevadil domov. Niekto tu ostal opäť do druhého dňa, a tak sedel 4 hodiny v aute aby uvidel môj koncert v Ružomberku. V polovici piatočného koncertu vidím ako niekto spinká hneď vedľa stage poskladaný na sedačke a ja viem, že čím hlasnejšie budem hrať tým pokojnejší spánok mu doprajem. Niekto rád spinká v hluku, skutočne!
Tak čo budeme robiť? Ako vysvetlíme to, že si mi sedela včera večer na kolenách? Kam nás zvezie nočný vlak nabudúce a kde budeme piť rannú kávu zajtra? Hladíš ma, plačeš, pozeráš mi do očí... Chceš utiecť a vzápätí tu ostať pri mne navždy... Zdôrazňuješ, že mi nikdy nebudeš patriť, no nedovolíš mi hľadieť na inú dnes v noci. Kúpeľna je Tvoje útočisko pred svetom, no najkrajšia si v rannej posteli. Provokuješ ako to len Ty vieš. Žiarliš! Nevystojíš tú čo bola pred Tebou, keď dôjde na ňu reč, zbystríš inštinkty, ktoré len Ty máš. Si levica majestátne kráčajúca po buši!
Už sa Ti zdá, že musíš hovoriť úplne cudzím jazykom, aby Ti ostatní rozumeli. Už sa Ti zdá, že len Tí čo sú spoločnej krvi, vedia pochopiť tvoj svet. Už sa Ti zdá, že ktokoľvek iný v tvojom živote Ťa nemôže pochopiť, a že to Ty musíš hľadať cestu ako s ostatnými spolužiť. Už sa Ti zdá, že si rozmaznané decko, pretože Ti je z ''obyčajných'' vecí dejúcich sa okolo Teba smutno až k slzám a Ty sa trápiš a hľadáš chybu v sebe. A, že je to tak už 27 rokov…!
Pozri do mojich očí a sama posúď či tam vidídš, že sa potrebujeme bejby. Pozri sa poriadne, do mojich očí a do svojej duše, či sa potrebujeme bejby. Je mi jedno akú pravdu vidia ostatný v mojich očiach, podstatné je to čo je v mojom srdci a to bude vždy inak. Nikdy Ti nepoviem, že toto je navždy, a nebudem to chcieť počuť ani od Teba. Nepotrebujeme žiadne slová, potrebujeme to cítiť! Všetci by Ti povedali o mojej minulosti s veľkou radosťou, otázne je či to chceš počúvať, alebo sa mi radšej dívať do tváre za svetla sviečky. Skutočnosť je taká, že naše karty sú podobne rozohraté a my sa nepotrebujeme klamať a hrať každý za seba.
Stretnúť v krčme Anjela? Sediac pri barovom pulte…klišé. Aj tak…bol tam, bol som triezvy, dali sme sa do reči. Nebol to typický anjel. Vedel sa smiať, ale vedel byť aj vážny a boli aj chvíle, keď mu oči plakali. Nie vždy som správne odhadol, ako sa k nemu chovať, a to ma zamrzelo, predsa len prišiel mi pomôcť, asi...
Tragédie a zlé spávy… Kamkoľvek odídem, vždy sa zas vrátim domov… Trošku šlukov z trávy a nemôžem zaspať, nič v telke, čo by ma zaujalo… Celý môj život problémy ľudí, Celý môj život panika ľudí, Celý môj život sen, kde ma prenasleduje celé ľudstvo… Včerajšok bol super, jeden zo štastných dní. Dnes sa niečo nepodarí a hneď to má byť inak? Trošku šlukov z trávy a nemôžem zaspať, malo by to byť stále v pohode…
Keď som v tvojej prítomnosti, nepotrebujem slová. Stačí mi Tvoj výrok: ,,Bol by som štastný keby som Ťa mohol zabiť.´´ Ty tu ešte vždy budeš, aj keď ma opustí moja myseľ. Taký jednoduchý vo svojom myslení a vnímaní života, taký, akého si Ťa navždy zapamätám. Ty sa vieš vysmiať všetkým mojím problémom. Keď neviem vyjadriť svoje pocity, Ty povieš, že na to mám predsa priateľov... Poď, nasadnime do čarovného lietajúceho kornútu od zmrzliny, kde budeme štastný a nebude nás nič trápiť. Nebudeme potrebovať hovoriť o láske. Budeme pozerať dolu na zem a vypneme myslenie. S vedomím, že aj keby sme sa už nikdy viac nestretli a stratili na seba kontakt, neexistuje nik iný na svete, koho by som zobral radšej na tento výlet.
Chcel by si zaujať, no evidenntne ti chýba inšpirácia a možno aj chuť. Triezva hlava chová sa rozdielne ako Tá...tam. Chuť inšpirácie vs. láska. Poznámky v notese, samota a zdieľanie života. Ticho a hluk. Niekedy zrozumiteľné vety, niekedy pár poskladaných myšlienok, V prvom rade však snaha vyjadriť pocit. Pocit z danej chvíľe. Daná chvíľa - jeden rozdiel. Triezvosť vs. opojenie. Zakúsil´s si´s oboje. V každej chvíli inak aj pre každý život zvlášť.
Som len malé dieťa, nerozmiem Vašim dospelým hrám. Začal som zarábať peniaze, ale to len preto lebo robím to čo ma baví. Narástla mi brada, ale to je iba vekom. A vek pre mňa neznamená, že sa stanem niekým iným. Vek je pre mňa iba čas, za ktorý môžem niečo nové zažiť. Som len malé dieťa, nechcem vidieť svet inak, ako cez babkine parené buchty. A vek? Vek je stále pre mňa iba pomocník, pomohol mi ukončiť školskú dochádzku, aby som si mohol spávať dokedy chcem. Aby som si nemusel písať domáce úlohy.
Dnes ráno žiadny čas! Nechcem vidieť sekundy svištiace okolo mojich uší zachytené periférnym videním. Dnes mám ráno. Slnko svietiace na priedomku, káva. Snažím sa nevnímať život okolo. Poštárku na bicykli, susedku vracajúcu sa z obchodu. Snažím sa, aby každý nádych a výdych mal svoju chuť. Vychutnávam každý dúšok kávy, ako keby to mal byť ten posledný, pohľad takmer každú minútu upieram na neskutočne nádherné jasné nebo.
Prvým slovom skutočne prekonávam lenivosť. Skutočne? To je otázne. Otázne je aj to, koľko toho skutočne perom na papier napíšem. Skutočnosť je taká, že sa mi zachcelo písať. A takú chvíľu treba využiť. Čo však urobiť, keď sa mi zachcelo písať práve teraz, v stredu doobeda, prechádzajúc Žilinou. Mám dve hodiny čas do odchodu na koncert, ale nemám pri sebe comp. A mne sa zachce písať, a tak veľmi, že prekonávam svoju lenivosť a vchádzam do prvého papiernictva. Požiadavka znie jasne: najlacnejší zošit a najlacnejšie pero. Tak. A už sedím na lavičke rovno pred tým papiernictvom na bulvári a píšem. Tá lenivosť ani tak nespočíva v tom, že by sa mi perom písať nechcelo. Len skutočnosť, že ak tieto slová chcem aj uverejniť na svoj blog, budem ich musieť večer prepísať a do toho sa už budem musieť asi donúťiť. A kedže sa človek žijúci na tejto planéte vplyvom životných okolností musí do niečoho nútiť pomerne často, teda aspoň ja, je otázne, či byto mal robiť aj v rámci svojho relaxu, čo pre mňa písanie je. Ale to by bolo na celú úvahu nad lenivosťou a tak. Fakt nadlho.
Pamätám si dni a cesty, ktoré sa stále vracali späť, niekam tam, kde nebolo vidieť to krásne upršané ráno. Časy, keď si peknej chvíli nedaroval šancu na jej prežitie len pre to, že závislosť na životoch ostatných sa hrala s každou tvojou rannou kávou. Minulosť s tebou vsátavala aj ukladala sa spať bola tvojou živnou silou a bránila ti vidieť všetky farby dúhy.
Sedím si pred chatou Poniklec oblklopenou horami Rematy. Je 9:48 mám za sebou šesť hodinový spánok v horskej chate, hodinový horský beh a následnú ľadovú sprchu. Pred sebou štvrtok 24.mája 2012. Pred sebou zvyšné tri koncerty na šnúre s mojou kapelou Sanyland. Sedím si pred chatou Poniklec a som štastný. Pred sebou hory a štvrtok 24.mája 2012. Ak bude prebiehať všetko podľa plánu po dopísaní tohto blogu určite otestujem trampolínu, ktorú máme hneď pred chatou. S chalanmi z kapely sme dohodnutí, že pred obedom ešte zadelíme hodinku plávania na Handlovskej plavárni a potom sa pozvoľne presunieme do Brezna, kde hráme dnes večer. Som štastný, napriek tomu, že ešte včera som sa na šnúru vôbec netešil. Včera som sa totižto zobudil v našom hlavnom meste. Po 8 hodinovom spánku do hluku ulice a pod oknom jazdiacich trolejbusov. Vidina dňa strávená v tomto hlukua meste dokázala, že hneď od rána som bol unavený, nevrlý a do ničoho sa mi absolútne nechcelo, pritom som mal úplné voľno až do 14:30, kedy ma vyzdvihla dodávka a odviezla na prvý koncert šnúry do Handlovej. Ešte aj cestu som takmer celú prespal.
Rýchly pulz, pomalé reakcie. Dievčatá so smutným výrazom a kruhami pod očami, čakajúc pred internátom na niekoho, kto neprišiel. Chlapci osprchovaný, so skleným pohľadom. Nespavosť. Čím rozmernejšia dávka spoločnosti, tým väčšia následná samota. Ubiehajúci čas.
Vyhnali ma na skusy, tam, kde neučí sa lietať. Tradične poslušný, lež, nikdy nie nadlho. Všetkých svojich odporcov pobozkám na čelo. Smradľavý dedinčan so slamou za ušami, v mesačnom odlesku vidím tvár mojej mamy. Natrvalo hendikepovaný. Nespoločenský. Nechápavý. Nevrlý.
