Malo prísť niečo ako jar a pár aspoň pseudojarných záležitostí. 21. marec už bol. Radšej som ju nečakala. Čakaním strávime všeobecne veľa času, treba robiť zmysluplnejšie veci. Ako túlavé psy, ktoré nechávajú v snehu odtlačky paciek a nevedia, či je december alebo marec, alebo kedy bude asfalt horúci od slnka. Iba robia stopy mäkkými vankúšikmi, ktoré im časom zdrsnejú a zašpinia sa ulicou a túlaním, pretože sú túlavé psy. S minulosťou a bez budúcnosti. Niekedy sa od nich líšime iba topánkami, mám pocit.
V stredu snežilo v nepravidelných intervaloch. Nebo je zrejme v rekonštrukcii, preto ležal na zemi mŕtvy vták. A dopadol asi desať centimetrov od kontajnera. Smrť sa už nevie ani trafiť do smetiaka. Asi starne.
Raz sme takého našli na školskom dvore. Mala som osem a dostala som po prstoch. Za to, že som ho chytila, lebo sa mi zdalo, že ešte nemusí byť celkom mŕtvy. Lenže bol a odvtedy viem, že mŕtve sa chytať nesmie. Prečo ľudia potom v dome smútku objímajú nebožtíkov a tvária sa, že ich odprevádzajú kamsi, a pritom oni už odprevadení sú, mi nikto nevysvetlil.
Obišla som preto vtáča na zemi a nápadne sa podobalo tomu, ktoré v sobotu sedelo na strome pri mojom okne a možno vydávalo aj nejaký zvuk pomedzi sneh, ktorý padal. Ale to bolo žltočierne a živé, toto už bolo iba žltočierne. Málo zmysluplnosti je nielen v tejto jari. Ako v sobotu, keď boli na letákoch v hypernove kupóny na cukor za 19,90. Ľudia v radoch na nakúpný vozík. V radoch na cukor. Dvadsať, tridsať, štyridsať, päťdesiat kilov, pekne za radom na lístky, aj Fidel by mal radosť, keby to videl.
Jeden to parkol na rezervačku pre invalidov . A jeho žena sa rútila po cukor za 19,90 kilo, aspoň tridsať kilov, nech sa oplatí. Kým ťahala vozík a prebíjala sa pomedzi známych, ktorých sa dalo stretnúť neúrekom, prišli fízli. Chlap na invalidnej rezervačke nemá preukaz, to chápu všetci, že na ivalida nevyzerá. Keby chcel ujsť, nepodarí sa mu. Ľudia, čo hrabú cukor, by mu zablokovali vjazd a jeho žene by vzali tých tridsať kilov.
Tak platí dve tisícky, nech je Veľká noc. Žena s košom plným bieleho prášku s očami decka, čo našlo pod stromčekom súpravu Mladý pyrotechnik, sa vracia k autu. Pozrie na chlapa aj na dvoch v uniformách a povie: „No ty si debil!“
Drahý cukor a chyba na druhej strane.
Chyba je vždy na druhej strane. O vlastných chybách sa vždy jednoduchšie mlčí a zakrývajú sa oči pred nimi. Až tak, že keby nám ruky niekto odťal, ľahli by sme si tvárou na zem, aby sme nič nemuseli vidieť. Dôsledky, ktorých sme spolupáchateľmi. Lepšie sa kričí o ostatnom. Podstatné aj tak zostáva v nás ako vata, navlhnutá a rozdriapaná, iba menej biela. Raz vyschne alebo jedného dňa zhorí a až potom z nás všetko odíde. Neviem, či je dobre, že dnes už Dievčatká so zápalkami zakladajú požiare. Ale ľudia si zvyknú a Andersen tiež, len čo sa obráti v hrobe.
Vata naozaj horí. Viem to, odkedy Krpec podpálil Mikuláša na nástenke a doniesol poznámku, že zapálil Mikulášovi bradu a hrozí mu znížená známka zo správania. Tak som mu dohovorila. „Ked už chceš byť grázlom, kraviny rob tak, aby ťa nikto nechytil,“ a vzal si to k srdcu. Mama sa vtedy so mnou takmer prestala rozprávať.
Dobre, že moju pubertu som si neodkrútila niekedy okolo sedemdesiateho. Bola by som ukážkové dieťa kvetov a iných rastlín, stavím sa. Divoký kvet ako vlčí mak, o akých sa hovorí zlá burina nevyhynie . Batikované tričká, vietor vo vlasoch a žabky. A nad obličkami tetovanie. Minimálne ruža s hadom alebo aspoň krstné mená beatlsákov, alebo čo vtedy hrali. Ale museli by ma najskôr uspať, lebo ihiel by som sa bála rovnako ako dnes. A nad členkom delfín.
Mám prosto rada módne vlny. Etno a retro. Sukne, mašle, vzory a fialovú. Spýtavé pohľady ako si toto mohla dať na seba?
Parížanky si oblečú hocičo a vedia pri tom vyzerať dobre. Nepozerajú na seba ako pri vyhlásení výsledkov na súťaži v dohabanosti.
Minulý týždeň som si myslela, že nám sem niekto privial francúzsky vietor. Čajovňa Paris zabudnutá ľuďmi u nás existuje. Vyzerá zvonku ako kde sa vzala, tu sa vzala, ale zvnútra už iba ako zabudnutá ľuďmi a všeličím. Zato sa vás majiteľ vždy zvláštnym prízvukom opýta, či mafhiníííí alebo kroashááááááánt a ide s hlasom dohora na posledných slabikách, akoby chcel spievať o mliečnom ceste a kúskoch čokolády.
Mladý černoch v kresle ako kulisa zabudnutosti. Sedí a ukazuje nám triky s kartami a ružami a potom píše esemesku babe, ktorú stretol v Kultúre a pýta sa ma, ako sa po slovensky povie anyway. Že by sa s ňou chcel anyway znovu stretnúť.
Tak jeme svoju mafinu – kus za 20 korún, a pijeme čaj v zabudnutej čajovni so škaredými stenami. Vyzeráme ako v zabudnutom filme, ktorému sa bál niekto vymyslieť pointu.
V utorok mi Krpec položil na stôl čokoládového zajaca. Vraj mi treba čokoládu na nervy. O 23:41 som zajacovi odhryzla uši, potom tvár a zvyšok tela. Veľkonočný sadizmus sa tomu hovorí.
Mávam celú noc ruky od zvýrazňovačiek. Ružová je dobrá a žltá ťahá oči. Už dávno som nemala ruky a tvár od ozajstných farieb. Do rána kresliť obrázky a obrazy a potom ich došialena rozdávať. Vtedy mi zvoní telefón:
„Ahoj, čo robíš?“
„Maľujem.“
„A tečie vám teplá voda?“
„Neviem, chceš sa prísť umyť?“
„Nie, ako môžeš maľovať, keď nevieš, či vám tečie voda? Ruky si kde umyješ?“
„Na studni predsa.“
„Máte studňu?“
„Jasné, hneď vedľa jazera.“
„Máte jazero?“
„Hej, a v ňom žaby, lekná a jedného vodníka.“
„Vy máte hastrmana, skvelé.“
„A čo si čakal? Jazero bez vodníka?“
This is not what I do
It's the wrong kind of place
To be thinking of you
It's the wrong time
For somebody new
It's a small crime
And I've got no excuse
Inak nič nechcel. Okrem mňa. Len ja som vtedy chcela veľa vecí, ale jeho ešte nie. Džidži hovorí, bolo vtedy, keď sme boli mladé a sprosté. Teraz sme už len ... mladé. Sú za nami časy, keď sme sedemkrát za prestávku chodili na záchod z prízemia na druhé poschodie, a pritom sme mali vécko oproti triede. Druhé poschodie malo svoje čaro a maturantov. Dnes sme na druhom poschodí my a čaro si zrejme vtedy vzali so sebou. Alebo sme ho prenechali mladším. Terciánky sú zaľúbené do Marka a kvintánky do Mira. Spomínala Doroty na obede. Sedemkrát za prestávku blokujú záchod na druhom poschodí a myslia si, že nik netuší prečo, a my musíme chodiť cikať na prízemie, lebo sa nedostaneme na rad. Hovorím - irónia osudu. A Džidži, že len puberta. Ich puberta, pravdaže (alebo im len ticho závidíme bez hlbokých myšlienok o dospelosti).
Džidži chcela farby. Vošla som do papiernictva a jedny som si pýtala.
„Na koľko rokov?“ pýta sa ma predavačka.
Mám vážne povedať, že takmer na dvadsať?
To len z dôvodu bezpečnosti, lebo deti zvyknú farbičky zjesť. Treba kupovať netoxické. Ale Džidži ich nezje, isto nie. Odkedy má helicobactera, už nemôže jesť hocičo.
Dnes už množstvo vecí človek nerobí len preto, že vie, že sa to nemá. Oblizovať si prsty po bobuliach zakázanej farby, ktoré niekto odsúdil iba preto, že sú jedovaté.
Učíme sa hovoriť o veciach zrazu inak. Vyslovovať ich s vážnosťou ako prvý september tridsaťdeväť (ráno našli jeho tenisky na koľajniciach) a rýchlejšie ako jedenásty september dvetisícjeden (rakovina?).
Ešte je kategória naučených rozhovorov, ktoré vyzerajú, že nimi máme popísané ruky ako rovnicou fotosyntézy v druháku.
„Ako?“
„Dobre (a nikdy nebolo lepšie) . A ty?“
„Dá sa (všetko sa dá, keď sa chce) .“
„Tak sa drž (budem sa zo všetkých síl snažiť nespadnúť) .“
„Aj ty (všetci sa držme, minimálne v autobuse treba, kým nás hromadne nešľahne o zem, však?) .“
Is that alright?
Give my gun away when it's loaded
Is that alright?
If u don't shoot it how am I supposed to hold it
Is that alright?
Give my gun away when it's loaded
Is that alright
With you?
Veľa ľudí mi vo štvrtok želalo, nech sa držím. Hlavne zdravie, nech zmaturujem a držím sa. Martinko Matematický povedal len hlavne veľa lásky a menej kávy, čím potvrdil, že matematickí chlapci sú úžasne presní. Struční a trefní.
Minulý rok som pokrčila a zahodila trištvrteročku. Zdrap ako zdrap, ale hrdá na seba za to nie som, to nie. Nemusel nič. Už vonkoncom nie ju vystrieť a nájsť ešte dva body. Vtedy mi došlo. Že matematickí chlapci chápu totálne nematematické dievčatá a občas vedia byť skvelí.
Vtedy som mohla ešte prehlasovať, že idem iným smerom ako idú derivácie, integrály a priamky. Keď som ešte nejaký smer, pravdaže, mala.
Dnes vláčim encyklopédie umenia a ...izmy a smerujem za niečím, čoho názov si musela stará mama napísať, lebo inak by sa ho nenaučila. Ale schvaľuje to spôsobom jej vlastným.
„Teraz už môžem pokojne umrieť, keď viem, že nebudeš novinárka.“
No nie je to skvelé?
Niekedy neviem, či ma v tom všetci podporovali, pretože ma majú do krajnosti radi, alebo len vedeli, že čím viac mi to budú vytĺkať z hlavy, tým viac to budem chcieť. A tak radšej počkali, kým sa rozhodnem. Inak. Akoby to vedeli. Ale keď sa pre niečo rozhodneme, znamená to, že chceme, nie?
Is that alright?
Is that alright?
Is that alright with you?
Is that alright?
Is that alright?
Is that alright with you?
No...
Toľko som dnes chcela. A ešte o správnosti, ale na ňu nezostal čas. Občas ju môžeme nájsť všade, len v rozhodnutiach jej býva pramálo.
Musím ísť do lekárne a kúpiť si niečo na hrdlo.
Damien Rice - 9 Crimes
