Ako keď Morene zložia vlasy a rozoberú jej slamené telo na kúsky, slamu, handry a nejaké povery. Takmer ju zvlieknu z kože, za spevu ktosi škrtne zápalkami a počuť vodu. Potoky a všetko, čo berú so sebou niekam, kde sa to stratí, kde to už nikoho nezaujíma. Zvykneme veciam pripisovať hodnotu, ktorú nemajú, a ktorú nikdy ani nemali, ale dokážeme si vsugerovať aj horšie veci, všakáno.
Sme rovnako rozobrateľní a symbolickí ako pohanská bábika, s ktorou prichádzajú skvelé veci ako jar alebo Garden Collection v Háemku. A napchateľní sme slamou všeličoho, čomu sme ochotní uveriť a veriť po zvyšok života, len nech sa za to dá skryť, nech je to použiteľné a nech to znie aspoň trochu zmysluplne. Ako koníky, čo nevidia do strán, keď ich zapriahnu do postroja a pripevnia klapky na oči. Vraj aby sa nezľakli a nesplašili. Môj prastarý otec takého mal. Tuším sa volal Pejo, alebo si to iba v rýchlosti vymysleli, lebo každý druhý kôň sa tak volal. Na jednej strašne starej fotke je s ním odfotený. Kôň má ozdoby na hlave. Nikdy nemali farbu, ale myslím, že boli červené.
Prišli kolotoče. Pozerala som sa na ne cestou domov prvého apríla cez rieku, a na jačiace deti, čo takto chápu začiatky, chvíľu som myslela, že budem jačať s nimi. Na to, či od radosti alebo z iného dôvodu, by som prišla neskôr.
Niekedy mám pocit, že sa na celý život pozeráme z malého retiazkového kolotoča, a všetci kričia, tuho sa drž, nevypadni, a vy viete, že máte čas, kým zastaví, potom možno prejdete na veľký retiazkový, a raz sa možno odvážite aj na húsenkovú dráhu. A niekedy sa prichytíme, ako sa tešíme z toho, že sa nám po dvadsiatke ešte zmestí zadok do malého retiazkového, tak načo vystupovať?
Všetci hovoria o možnostiach, ktoré máme, máš dvadsať, všetko môžeš zmeniť, všetko môžeš, keby sme my vtedy to, čo vy dnes... A potom oznámite, že asi odídete zo školy, a ľudia sa vás zrazu pýtajú prečo. Čo iné bude lepšie? A kde beriete istotu, že vôbec bude lepšie. Je čas utrieť si ruky z hrdze malého retiazkového, ktorého ste sa držali tak silno, až ste si na to zvykli. Chcela by som niekde po ceste nájsť pocit, že ma to oslobodzuje.
Niekto celkom konkrétny mi raz povedal, že človek si zvykne aj v pekle. Ale koľko je v skutočnosti pekiel? Mám pocit, že každý má nejaké vlastné v zálohe. Ešte za života, dobre, že o tom posmrtnom nič nevieme, keby sa z druhého sveta dalo vrátiť, stavím sa, že by sme zakladali cestovky a last minuty by sa predávali ako sezamové keiserky.
D. mi zlomila náušnicu. Objala ma a povedala, pomôž mi, pomôž mi. Vtedy mi praskla Frida na uchu, vtedy sa to stalo. Že sa na to ľudia nemôžu pozerať. Povedala som jej, urob, čo potrebuješ urobiť, ja som to tiež tak urobila a zem sa netriasla. Niektorých ľudí akoby sme mali dopredu predurčené sklamať, ale vyhnúť sa tomu je nemožné. Niekedy v záujme zachovania si seba jednoducho musíme nahlas zakričať sorry, stačilo. Nie, nepovedala som ani to sorry, pocitom viny netreba zbytočne plytvať, treba si ho šetriť na oveľa horšie veci, čo isto prídu po tých, o ktorých sme si mysleli, že najhoršie je za nami. Hahaha.
Nedokážem pomáhať ľudom tak, ako by som chcela. Ani jej som nepomohla, človek sa najlepšie zachráni sám, máme to v sebe asi ako psy, čo vyhrabávajú horolezcov spod lavín, a na krku nosia súdok s rumom. To je jedna z troch základných právd života, čo ma stretli za skoro 21 rokov. Druhá je, že utiecť sa dá všade a pred všeličím, len pred sebou nie, a tretia - ak si sami striháte ofinu, nečudujte sa, že to tak aj vyzerá.
P. teraz maturuje, za strednou už používam bodku, už žiadne, kde sú tie časy. Rozprával mi, ako im prišli rozprávať o škodlivosti predmanželského sexu. Jeho frajerka mala potom skoro tri mesiace blok z plešatého chlapa. Ani sa nečudujem. Besedy so spisovateľmi by boli možno rovnako nudné, ale aspoň menej nebezpečné. A jedna baba požičala na stužkovú svojho frajera kamarátke, lebo nemala partnera na stužkovú, a oni sa dali dokopy. Za dobrotu... T. má zasa v mobile šablónu Aj ja ťa milujem, a tak M. usúdila, že mu to jeho bývalá musela posielať dosť často. Frekventovane.
Inak sa ľudia ľudom zo zvyku hrabú v mobile každý deň, aby svet nebol celkom dokonalý, iní sú spolu aj naďalej zo zotrvačnosti alebo zo strachu. A vôbec, kto tvrdil, že na nejaká láska trvajúca vekyvekov existuje? Och áno, vyššie spomínaní besedníci.
Chlapec s džointom mi rozprával o Polynézii. Tam si nechal urobiť tetovanie na ruke aj na nohe. Pýtala som sa, či to bolelo, ale možno ma to ani nezaujíma. Hovorím Mone v tom pražskom zadymenom pajzli, ktorý je úžasný práve tým, že je to pražský zadymený pajzel, že ju vezmem na nejakú čítačku neslušnej poézie, a ona hovorí, že poézii nikdy nerozumela. To nikto z nás, my sa v skutočnosti iba tak tvárime, vravím, človek si musí nájsť nejakú existenciálnu odbočku v neprvoplánových veciach. Nikdy som nevedela písať dobré básne. Pózerstvo sa dá pestovať aj inde. V žití, napríklad. Ale umením je, keď vám na to nikto nepríde.
Už chodím. Vyhýbam sa zámkovej dlažbe, lebo nemám chuť opäť plakať na pukanie kostí. Je veľa dôvodov na usedavý polhodinový hlasný plač, ale zvuk prasknutia vlastných kostí u mňa zatiaľ vedie.
Roberto z osmičky sa ma minule pýtal, či som okej. A to som iba hľadala kľúč na dne tašky. Musí byť na mňa skutočne strašný pohľad, keď sa naozaj niečo deje.
„Řeka teče od věků do veků a lidské příběhy se dějí na břehu. Dějí se, aby byli zítra zapomenuty a řeka tekla dál." M. Kundera
