Večer, keď sa ukladám spať, želám si len čiernobiele sny. Celkom jednoduché -ako v starých filmoch. V hlave mi napadá jednoduchá zápletka, dej má svoju bielu a čiernu stránku. Veci sa dejú rýchlo. Večer, keď sa rozhodnem zavrieť oči, pre istotu ich ešte prikryjem dlaňami rúk, aby stihli väčšmi oťažieť.
*
Z dní si vyberám najmä to klišé. Celé tie rozprávky o kvitnúcich stromoch, farebných lúkach, o pocite a slobode nadýchnuť sa, o ceste, ktorou si poletuje peľ, ktorou si kýchajúc poletuje človek. Z tohto času ostávajú myšlienky na pokoj, na dlhé cesty, na studený potok a na čas venovaný vlastnej duši.
*
Žiada sa mi vyhodiť celé to prázdno, poslať ho dočerta. Žiada sa mi zvesiť z neba hviezdy, nech svietia bližšie, aby sa človek nemal dôvod báť tmy. Žiada sa mi vyliať potoky, aj rozbiť výklad a ozdobiť kúskami skla chodník a vlastnú kožu, aby som nezabudla, že život - to sú malé čiastočky zaryté hlboko, ešte viac skryté a o niečo viac bolestivé.
*
A keď už všetko môžem (urobiť) , môžem ti aj nahlas povedať, ako veľmi, ako naliehavo ťa chcem počuť ďaleko od tohto hluku, ako veľmi chcem, aby sa ti srdce spomalilo na pár sekúnd, aby každý srdcový (tik )-tak(t) mal zmysel...
