Svoje kroky som doniesla do kúpeľne, boli počuteľné. Chceli sa zbaviť čohosi z noci, potrebovali si opláchnuť tvár studenou vodou, aby zabudli na sny, lebo to, čo ich dnes čaká si vyžaduje iba také obyčajné bdenie.
:)
Školské rána bývajú občas náročné. Tak som dnes ráno cestou autom tlačila do hlavy posledné poučky, ktoré by sa mi možno zišli. Neviem, čím to je, že mi vôbec nezvieralo päste ako kedysi, keď som mala v bruchu všetky tie motýle, ktoré tam šialene poletovali a nechceli počúvať môj hlas. Neviem, čím to je, že cesty do školy sa mi zdajú tak veľmi krátke. Ani ako krátko to, vlastne, bude všetko trvať a či som tú krátkosť vôbec schopná nejako uniesť.
:)
Nemusím chodiť ďaleko. Po nič, po nikoho. Dnes som si iba tak spontánne otvorila v čaji teplú jar a všetky jej spomienky, ktoré v sebe niesli bylinky, ktoré plávali v mojom malom žltom čajníku. Nemusím si nič prinášať z leta, z časov, kedy mi bolo naozaj sviežo, pretože sandálky mám schované kdesi v poličke v pivnici a ešte neprišiel tak celkom ich čas.
:)
Nepotrebujem byť nedočkavá, plniť svoje nástenky ľuďmi, čo za to (ne)stoja. Nemám dôvod ponáhľať sa. (Niet za kým/ čím). Je zima, je pokoj(ne). Nevadí mi, že popol z vonných tyčiniek zašpinil moje biele tričko, keď padal z parapetnej dosky na radiátor, kde som sušila opratú bielizeň.
:)
Nevadí mi, že sa nemôžem rukami chytiť neba, pretože tú reálnu fikciu môžem prežiť vo svojej hlave. Presne takú, akú prežívam už dlho, pretože v mojom živote všetko dostáva akúsi nálepku nedotýkať- krehké.
:)
Potichu púšťam starý gramofón, lebo moje detstvo mi akosi veľmi chýba, lebo občas som si nie celkom istá, že vietor vo vlasoch mi ostal, že správna drzosť, ktorá bola vždy taká moja, je na mne to povestné, čo kedysi každý... neviem, či mal rád, či ako to v skutočnosti vlastne bolo. Zo ocovej starej platne som sfúkla čiastočky prachu.
A znovu sa (to) točí.
Tak ako kedysi a takisto aj puká.
Presne tak mäkko kedysi dávno,
kedysi dnes.
