Cestou domov ma napadlo milión metafor, či ako to v literatúre nazývajú. Tak som si pomyslela v duchu, že by z toho mohol byť celkom pekný článok. Našťastie všetky mi počas cesty stihli vyfučať z hlavy. Nechcem písať pekne, radšej chcem písať pravdivo. Chcem načúvať svojmu tichu. Tej prázdnej miestnosti, v ktorej je prievan, prach, potuchlina, miesto, kde sa roky nekúrilo.
V zime mám častokrát spomienky želania na leto. Na more , do ktorého ponáram svoje ruky, ktoré mi obmýva pokožku, z ktorej potom strúsim soľ. Na to teplé nekonečno, kde by som bola schopná vypustiť dušu. Tak by si ma mohlo pokojne vziať. Na priestor, ktorý ma nenúti ostať v izbe a zapaľovať vonné sviečky, aby som si aspoň trochu spomenula, ako môj svet chutil pred pár mesiacmi.
Neviem, či som vtedy bola šťastná. Ani to ako dlho krátko sa to vo mne zbiera(lo). Teraz sa nútim k tomu vracať, lebo možno nič lepšie nemám teraz na práci. Láska je iba nejaký okoloidúci v meste. Pekný chlap s pekným kabátom alebo pekná žena s peknou sukňou. Pekní ľudia ako tí z tituliek časopisov, s ktorými by (som) si zatancovala. V lete. V lete nosí láska žena pekné sukne nohy.
Teraz je zima, prievan, studený vietor. Sukne si odložila (láska) na leto. Teraz potrebuje teplú bundu, aby nedostala chrípku. Mala by som ju teplejšie obliekať, možno jej variť viac čaju a kupovať jej čokoládové keksíky. Je mi tak nenormálne, že by som bola schopná pustiť sa tej životnej šnúry, o ktorej som si myslela, že je dobré pridŕžať sa jej, ak by sa mi náhodou šmyklo. Nie všetko v živote je poistka. A ako by som mohla niekomu podarovať niečo takéto? Komu by si už len mohla nahovoriť, aby sa jej spolu so mnou držal?
Môj život je prenajatý byt, v ktorom platím vysoké nájomné. Bol to fakt hlúpy nápad, nasťahovať sa doň. Jednu sobotu, keď si poviem stačilo, keď sa vykašlem upratať v ňom izby, len tak silno zaplesnem dvere, nezatvorím okná a odídem. A veci v ňom, ktoré nikdy neboli až príliš moje, nech si tam ostanú. Nech splesnivejú, skazia sa. A ja si konečne nebudem môcť spomenúť hlboko.