(Part 1)
Poznač si do notového zošita pár taktov a pod ne pár slov, lebo je dobré mať v hlave vlastnú hudbu, vlastný tón a pod ním svoj text.
(Part 2)
V ústach sa mi začína rozlievať hrozno, med a orechy. Sedím v kúte, vidličkou sa prehrabávam v miske, naháňam hrozno, omáčam ho v mede a snažím sa ignorovať orechy, ktoré mi derú jazyk. Rovnako ako milión vyslovených slov, čo padli v škrupine zo stromu a ja som ich vlastne nikdy nemusela rozlúsknuť.
(Part 3)
Tlač sa, dievča, do kúta, do úzkeho priestoru a ďalej si nahováraj, že je to dobré. Že menej, je niekedy viac, veď tak ťa to učili, tak podľa toho ži a nebuď drzá.
(Part 4)
Posledné čiastočky prachu, čo si vyprášila z oranžovej deky sa rozpŕchli vo vzduchu. Utiekli, zmizli, stratili sa, ako sa ty zvykneš (nechtiac) strácať tomuto svetu.
(Part 5)
Otoč sa, dievča, na druhú stranu a začni dúfať, že tam tí ľudia raz budú tvoji, že ti jeden z nich, možno aj dvaja ti darujú vlastné hviezdy. Že raz, raz v budúcnosti otvoríš svoj veľký zošit a zaznačíš doň perom, že neschádzaš z riadkov, lebo ruku máš stále pevnú a jediné čo sa v tebe trasie a je stále úzke a malé je bolesť.
(Part 6)
V miske ostalo pár orechov a med. Mne ostali zalepené ústa a okrem nich stretávam vonku na ceste veľa popadaných orechov, pár z nich však nerozlúsknem nikdy.






