Keď som sa už veľakrát pozerala, doprava a doľava a všímala si veci okolo .
Navôkol. Nablízko. Naďaleko.
Vertikálne.
Horizontálne.
Keď som túžia byť taká, mať to, či ono, vedieť, ovládať, vynikať, byť...
Občas je ťažké zistiť, že ohrýzanie nechtov, ktoré mi kedysi patrilo a robilo ma výnimočnou, nie je moje.
Lebo som chcela byť taká. Doďaleka.
Keď som mala chuť netlačiť sa do rozhovorov, chuť mlčať a byť prítomná.
Nerozprávať veľa. Aj to bolo moje. A potom sa to stratilo.
Mám rada rozliať si po posteli čaj. To rada som myslela ironicky. Došlaka!
Tak sa vrtím na posteli a naraz bum. Kniha v ruke, čaj na posteli a piškóty ostali suché.
Pokrčím nos, privriem zrak a nakoniec sa aj tak zasmejem. Na nej, na sebe, na tom.
Upracem. A pustím do izby prievan...
Poviem si, že stačilo. Ale nikdy (mi) nie je dosť.
Po veci mne tak blízke, chodím nakupovať do ... Paríža. Ďaleko, preč od toho, čo je moje.
Čo sa (mi) nosí.
Variť veci, čo mi chutia. Tie moje, každodenné.
Puding s hrčkami a potom kompót, trubičky a ďalšie nepodstatné.
Zle vyzerajúce. Ale chutí mi.
Budem netalentovaná na veci, na ktorých mi nezáleží,
Na ľudí, ktorých nemám,
Na tých, ktorí ma tľapkajú po pleci a cítia sa vinní,
Nie mojou vinou,
Nie mojím zlyhaním.
Panebože, občas je také ľahké vedieť sa nájsť !
Prečo som sa toľko hľadala tak ďaleko a tak draho?
