Zo včerajška mi nezostalo absolútne nič.
Dokonca ani tie dokonalo naplánované veci v mojej hlave.
Všetko malo klapnúť na sekundu presne.
Každé ráno sa pokúšam...
Premeniť,
zmeniť,
vyrovnať,
vystrieť ruky k nebu,
dívať sa, cítiť, usmiať,
vyceriť zuby.
Asi hovorím o šťastí.
Nie o tom, ako často.
Ako často som šťastná.
Ako často by som mala byť šťastná.
A keď to znovu na mňa príde, že racio šalát som schopná vymeniť za čokoládu a necítiť sa zle... práve vtedy si uvedomím, že som to ešte stále ja.
Napriek tomu potrebujem byť iná.
Aby som dokázala držať krok,
aby som zatlačila svoje plytké myšlienky do úzadia,
aby som mala talent,
aby som nebola jednotvárna a použiteľná...
Možno by som to bola schopná vymeniť za ranný dúšok kávy a muškáty v oblokoch.
Mať o pár desiatok rokov viac a nebyť cieľavedomá a drzá...
A nebyť zuza, zuza a ešte raz zuza!
