Neviem, čo znamená leto, neviem, ako sa teraz žilo, nemám páru o tom, ako plynul čas a kam tiekli rieky. Lastovičkám som nestihla popriať zbohom, nestihla som vyprevadiť na cestu ani ľudí, ani seba, ani čas. Leto nastavilo latku bežca, ponáhľalo sa, dychčalo a človek darmo lapal po dychu.
Leto si pýta čas, lásku a ľudí, praje si postaviť nové mosty, dláždiť chodníky, skrášliť parky, opraviť lavičky. Nič z toho som nestihla urobiť. Keď vo vlastnej duši staviate most, vždy je asi určený pre konkrétneho človeka, prúser je v tom, že nie vždy je čas postaviť tých mostov viac, až sa vám napokon stane to, že na tom chabom moste (pre nedostatok času) sa vám vrúbu naraz aj dvaja ľudia. A to je celkom nafigu. Alebo aj tie lavičky. Tak si predstavte, že máte chuť len tak vypadnúť, sadnúť si s niekým a iba byť (lebo aj to už zabúdame-existovať). A zrazu vás prepadne taký hlúpy pocit, že toto bolo možno zlá voľba sedieť s týmto človekom a v podstate s ním strácať čas. Tak okamžite začnete vo vnútri túžiť po niekom inom. Ale neskoro. Neskoro aj na túžbu, aj na človeka.
Dlaždice na chodníkoch tiež nie sú ktoviečo, keď vám za ušami revú dva rôzne exempláre a každý jeden sa snaží prekričať toho druhého...
Celé toto leto uchovávam v hlave s toľkou obavou, s pamäťou, že život ma znovu pritisol na kolená, donútil ma kľačať, skláňať sa pred čímkoľvek, čomu som kedysi nepripisovala žiadnu cenu. Akurát sa mi v mysli uchovalo ohromné prázdno.
Neviem, neviem, nebola ani jediná noc v tielku s kávou v ruke a balkónové seansy, rozliehajúce sa hlasy popod okno, nebol žiaden čas a znervózňovanie sa slovami na spánok, ani znepokojovanie sa, že zajtra by som mohlo začať s kruhami po očami.
Je jedno, ako sa to začalo, ešte stále je čas stavať, ešte stále je čas byť, čas nestratiť sa, čas nezahynúť.
