Ráno už nie je to, keď ma bolí vlastné telo od únavy, od biedy z nežitia, keď bolí z povinnosti, už len kvôli tomu, aby som pamätala, že tu so mnou ešte stále je. Káva v hrnčeku má čas chladnúť, vietor sa opiera do domov, núti každé steblo, aby sa ohlo až po samú zem.
Tu už nemusím nič. Môžem iba postávať bosá na balkóne za skorého tlkotu srdca, predbehnem budík, ľudí vstávajúcich do práce s hlavou plnou povinností. Cítiť, že takto je to v poriadku, že vietor, ktorému čelím tvárou v tvár, vystrieda slnko, čo sa bude rozlievať celou zemou, bude sa váľať po mojej koži a nebude ho nikdy dosť.
Takto sa to začne. Uvedomím si koľko sebalásky, sebauznania, sebaspoznania a sebadôvery ma priviedlo k tomu, že chcem, že potrebujem žiť a začať od seba. Lebo kto iný by mal tento život vnímať viac ako ja?
Toľko vecí nosím v sebe. V dlaniach, v hlave, v srdci, jednoduché želania, stačí si pamätať. Jasne pamätať na to, že dobro (mysliac pri tom na seba) prichádza postupne. Tak si vravím, keď kráčam pod dáždnikom, že nie je nebezpečné, keď sa ti kvapky vpijú do vlasov, alebo ti stekajú po tvári. Že netreba ľutovať dni, keď som nestihla pozbierať kvety z lúky, lebo začali kvitnúť ďalšie. Len ich treba objaviť, kľaknúť si ku nim a cítiť ich vôňu.
Myslím, že ľahšie sa mi chápe aj to, že niekedy nemožno ostať na jednom mieste. Nedajboh tam spustnúť, lebo život sa niekedy vie premeniť na opustený ostrov v čase, keď sa ani za ten svet nemôžete znovu objaviť a nájsť. Keď pre život potrebujete milión dôvodov, nie iba jednoduché rozmedzie, že budem žiť odtiaľ potiaľ.
Znovu sa treba len skúsiť postaviť, ďalej vedieť hľadieť na milión hviezd meniacich sa na želania, pozerať na plnú studňu a hádať, koľko vody v nej asi ostane a dokedy a milovať spustnuté ráno a studený vietor, lebo v tú chvíľu sa deň iba začína, vtedy netreba očakávať nič, iba mať nádej, že vietor postupne utíchne a vyjde slnko. Presne na tých miestach, kde stojím a vravím si: miluj, ži, ostaň.
