Pred štartom...
Dôležité pravidlo pred štartom: obmedzte záťaž na minimum! Teda za predpokladu, že použijete závodný bicykel a čas vás bude tlačiť (iné je to v prípade cykloturistov, ktorí na nosiče horských či trekových tátošov naložia pol domácnosti). Náhradná duša, kľúče, pumpa, fľaša s vodou, prilba, mapa, pláštenka do dažďa (ľudovo povedané pršiplášť:)... bez nich to nepôjde. Trenky na spanie, zubná kefka, foťák, peňaženka... významnú úlohu zohrávajú takisto doplnky stravy a energetická podpora v podobe rôznych tyčiniek. Niekto môže namietať, ale keď plánujete denne aspoň 150 km v neznámom teréne, verte, že ich budete potrebovať (v zásade platí, jedzte a pite do zásoby a aj keď nemáte chuť, keď začnete cítiť hlad či smäd, je už neskoro)... Na záver, ak ich vlastníte, určite sa vám zídu aj hodinky a hrudný pás merajúce tepovú frekvenciu.
Vyrážame!!!
Zdržanie hneď na začiatku! Janči si doma zabudol fľašu s vodou... Ten si raz zabudne aj hlavu. Napokon vyrážame z Chodova (Praha 4) o pol 10 vo štvrtok 11. augusta 2011. Prvé kilometre sa neskutočne vlečú, než sa vymotáme z Prahy, chvíľu to trvá. Máme už za sebou okolo 20 kilometrov no stále vidíme mesto. Napokon prekročíme prvý okres, ktorý stíham odfotiť (Praha-Východ) a mierime na juh. Po 31 km a krásnej scenérii rieky Sázava dorazíme do Týnca nad Sázavou, kde sa zastavíme na čaj (je relatívne chladno) a držkovú z hlivy ustricovej. Je 11:30, prvé dve hodiny jazdy za nami... Opúšťame Týnec no už po pár kilometroch stojíme znova - panoráma kaštieľa (alebo niečoho podobného) v Neveklove nám nedá. Ďalšia prestávka pri ktorej zbaštíme populárneho flapjacka a ide sa ďalej. Za Neveklovom si na nás matka príroda nachystá prvé prekvapenie - brutálny kopec.
Kopec - nepriateľ číslo jedna!!!
Vo všeobecnosti platia tri hlavné pravidlá:
1. Každá dedina cez ktorú vaša cesta povedie sa nachádza v kotline, údolí, jame..., skrátka priestore, do ktorého sa pohodlne a kráľovsky zveziete, no ťažšie sa z neho vzápätí dostanete... Verte mi, na našej trase to tak naozaj je.
2. Bojujte, kopcu nič nedarujte! Neporazí vás!! Musíte sa zaťať a kopec zdolať... Pocit na vrchole je neopísateľný. Ak máte hodinky kontrolujte si tep, často si totiž myslíte, že už to viac nejde, no vaše telo vraví niečo iné. Zatnete sa a idete ďalej.
3. Na konci každého stúpania na vás čaká odmena v podobe klesania! Bohužiaľ, platí tiež proces opačný a síce, že na konci každého klesania je opäť stúpanie. A vy sa tak zapletáte do spleti nekonečného klesania a stúpania, ktoré začínate neznášať.
Kopcov, ktoré vašu tepovku vyrazia blízko k maximu (ešte že máte tie hodinky!) sa na našej trase nachádza tak do desať (bavíme sa však iba o tých najhorších, tzv. zabijakoch). Ako som už avizoval, prvým bol kopec za dedinou Neveklov. Zvládli sme ho, ide sa ďalej. Ukázalo sa, že to bol aj tak iba odvar v porovnaní s tým, čo nás ešte čakalo...
Okolo 14.00 dorazíme do obce Sedlec-Prčice. Naše želanie naobedovať sa nie je vyslyšané, kuchár hostinca, na ktorý sme narazili, práve odišiel. Tak aspoň dopĺňame sacharidy, cukry a vodu (kofola, tyčinka, voda) a vyrážame na Tábor. Krátko za Prčicami, pod obcou Borotín (alebo to bolo v obci?) nás čaká jeden tutový zabijak - kopec aký sa len tak nevidí. Týmto ho hravo pasujem za kopec číslo dva celej tour. Ledva vyšliapeme na vrchol, spotení a zadychčaní si dávame krátku päťminútovku na doplnenie tekutín. Stav kilometrov niečo okolo 80. Odtiaľto to už celkom ide, okolo piatej poobede sedíme na námestí 37-tisícového Tábora a pochutnávame si na neskorom obede. Pekné mesto, no my musíme ďalej... stav ukazuje 112 km.
Ako naschvál, hneď za Táborom ďalší kopec!!!! Čo nám iné zostáva... Míňame niekoľko rybníkov (celkovo ich na našej trase prvého dňa nájdete naozaj požehnane) a po nejakej dobe míňame obec Košice. Sme niekde na 130. kilometri a Jančiho začínajú opúšťať sily. Ja naopak chytám druhý dych a mám pocit, že by som za noc prešiel až do Budapešti (nie na tankoch, lež na bicykli:). Fotíme sa pri malebnom zámku Červená Lhota a z posledných (Jančiho) síl vyrážame na Jindřichův Hradec. Na záver dňa ešte jeden zabijak a po tom, čo sa prvý krát odkláňame od Greenways dorážame napokon za šera po 8 hodine večernej do Hradca. (pri niektorých informačných kilometrovníkoch rozum zostáva stáť - raz máte Hradec za 15 km, potom za 9 km a vzápätí znova za 13... naozaj frustrujúce). Ubytovávame sa v prvom penzióne (za 401 korún na noc) a sme šťastní, že sme úspešne dosiahli dnešní cieľ. Hladní ako vlci sa vyberieme do miestnej reštaurácie... Namiesto cestovín držková (tento krát už originál), pečivo a utopenci. Nuž, vďaka aj za tento pokrm. Prežijeme, i keď od športovej večere po 166 kilometroch prvého dňa bohatej na sacharidy to má ďaleko. Líhame si s obavou, ako naše telá zregenerujú...
Deň druhý - plánovať sa neoplatí
Budík zvoní o siedmej a my sa po flapjackovi a rannej hygiene poberáme do centra Hradca hľadať pekáreň - raňajky volajú. Na námestí si doprajeme zopár šišiek, búcht a lekvárových koláčov a vyrážame do druhého dňa. Cieľová destinácia - moravský Mikulov.
Za Hradcom cesta chvíľu vedie po nie úplne ideálnom povrchu pre cestné bicykle, ale prežiť sa to dá. Vzápätí (po menšom zabijaku, čo nestojí za reč) vás ale cyklotrasa navedie do krásnych lesov s relatívne dobrým povrchom kde vaša duša (nie na bicykli) naozaj rozjíma. Krásny zážitok... Les opustíte niekde pred obcou Nová Bystřice, kde vás zaujme okrem iného malebné námestíčko. To sa už nachádzate blízko hranice s Rakúskom. Za Novou Bystřicou a osadou Klášter II. sa rozhodujeme opäť odkloniť od cyklotrasy a pokračovať až do Slavoníc po komunikácii č. 152 - výborná voľba!!! Cyklotrasa totiž vedie opäť cez les po nie veľmi schodnom povrchu, navyše 152ka je krásneho povrchu a takmer výhradne z kopca (neverím!!!). Milovníci malebnej scenérie no rýchlej jazdy obzvlášť si tu naozaj prídu na svoje, v týchto miestach natáčame naše amatéske maximálky, ja 67 a Janči 70 kilometrov za hodinu. Plní dojmov dorazíme do Slavoníc, kde sa o 11.30 rozhodneme pre obednú prestávku. Máme za sebou niečo okolo 50 km a stojíme tak veľmi dobre s časom...
Slavonice, ďalšie z utešených mestečiek s prekrásnym námestím. Raj cyklistov, je ich tu naozaj neúrekom... Mesto sa nachádza pár kilometrov od hranice, nemčina teda nie je nič nezvyčajné. Po bravčovej panenke/falošnom hovädzom steaku (nemali ani ryžu, nieto ešte cestoviny) a 90 minútovej prestávke sa opäť zlenivení vydávame na cestu. Niekde za Slavonicami opúšťame Čechy a vstupujeme na územie Moravy. Krajina je tu menej kopcová, ideálna na rýchlejšiu jazdu... kocháme sa okolím, ktoré občas naruší vojenský bunker, pozostatok z čias prvej republiky a vtedajšia plánovaná obrana pred chúťkami fašistického Nemecka.
Okolo štvrtej hodiny dorazíme do obce Vranov nad Dyjí. Hot-dog a následný strmý spád do obce... krásna priehrada, ideálna na letnú rekreáciu, silno pripomínajúca morské prostredie alebo aspoň Duchonku pri Topoľčanoch:). Bohužiaľ, ako to už býva zvykom, po klesaní nasleduje stúpanie. Určite môžem bezpečne potvrdiť, že spolu so zabijakom v Borotíne je Vranovský kopec tým naj na celej trase do Viedne. Dokonca až taký strmý, že sme museli jeho časť vyšliapať pešo - nie že by sme si netrúfali, prevody nestačili. Kopec za nami, ide sa ďalej... Pár kilometrov za obcou Lesná však cyklotrasu strácame, značky miznú. Pokračujeme po hlavnej no nestačíme sa diviť keď po chvíli klesania dorazíme do - obce Vranov nad Dyjí!!! Áno, stratili sme značku, urobili kolečko a skončili v tej istej obci! Dé ja vú... Nepomáha ani rada policajta, presne vieme čo nás čaká a neminie - zabijak. Priehrada sa nám už nezdá taká malebná, ani les už nie je taký čarokrásny... Po urputnom stúpaní dorazíme opäť do Lesnej a rozhodujeme sa rázne - do Znojma po hlavnej!
S historkou vo Vranove sa nám viaže ďalšie pravidlo - plánovať sa nevypláca. Môžete byť na tom akokoľvek dobre s časom, vždy sa niečo nájde, čo vás zdrží: kopce v prvý deň, vlastná nepozornosť v druhý deň či silný vietor v deň tretí. Buďte teda radi, že sa veziete, že ste živý a zdravý a keď sa začne stmievať ubytujte sa, bez ohľadu na plán. Nič netreba siliť.
Stíhacia jazda do Znojma
Chyba vo Vranove nás stála asi hodinu a pol, čas začína tlačiť. Do Znojma dorazíme po stíhacej jazde za 20 minút (Znojmo leží cca 15 km od Lesnej!) a utáboríme sa pred nemenovaným hypermarketom. Po celozrnnej bagete, banáne a asi litru vody padá ďalšie rozhodnutie - do Mikulova po hlavnej (z cyklotrasy sme zišli v Lesnej). O pol 7 večer sa vydávame na posledný úsek, ktorý podľa nášho odhadu na telefóne (sláva navigácii a smartphonom!!) meria plus mínus 50 km. Zo Znojma po frekventovanej Brnianskej ceste (žiadna sranda), na dedinskú k Čejkoviciam a Břežanom, 15 minút pred úplným zotmením sa ubytovávame v 3-hviezdičkovom hoteli Drnholec. Výborná voľba, výborná kráľovská večera (majú cestoviny!), výborné raňajky a iba 14 km pred Mikulovom. Líhame zničení o pol 11, spánok však po 177 kilákoch druhého dňa narúša štekot psa a príliš mäkký matrac (ten jediný nezasluhuje známku výborná). Čo je tiež zaujímavé, zrejme od vyčerpania sú vaše sny neskutočne bohaté. Každú noc sa mi niečo snívalo a nie vždy to dávalo zrovna význam... :)
Deň tretí - mala to byť brnkačka
Budíme sa o 7 a po raňajkách na štýl švédskych stolov sa o 8.41 vydávame na cestu. Ako aj po minulé dni, je pod mrakom. Za prvú hodinu urazíme 30 km, jemný dážď nás chytá vo Valticiach. Tu okrem iného zisťujem, že kvalita miestnej toi toi spĺňa najprísnejšie kritéria a jej súrodenci na pražskom maratóne sa jej nevyrovnajú ani zďaleka! Medzičasom mrholenie prestáva (pršiplášte tak nesieme zbytočne) a my sa po krátkom stúpaní ocitáme na niekdajšom hraničnom priechode za Valticami. Okrem iného tu opäť nachádzame našu Greenways.
Rakúsko... prechod do iného štátu pôsobí na psychiku blahodarne. Blahodarne však nepôsobí vietor, ktorý nás tu asi na úvodných 30 kilometrov zastihne. Fúkať celú cestu, ešte teraz sme niekde pred Viedňou... Po niekoľkých dedinách dorazíme napokon do Poysdorfu, kde sa i napriek snahe a konverzácii s miestnymi „dialektovníkmi" (i navzdory 25 ročnému intenzívnemu používaní nemeckého jazyka rozumiete každé štvrté slovo) opäť odkláňame na hlavnú. Krátka zastávka vo Wilfersdorfe (voda a koláč v miestnom obchode) a blúdenie v Mistelbachu, no napokon opäť nachádzame našu cyklotrasu ktorá nás dovedie cez čarokrásnu scenériu (zase raz) až do Viedne. Pred Viedňou začína opäť fúkať a tak sme radi, keď sa okolo 16.00 nachádzame konečne v uliciach veľkomesta.
Viedeň - koniec Greenways, no nie našej cesty
Na tomto mieste mi nedá - 22 rokov po Zamatovej sa karta obrátila. Rakúšania sa môžu chodiť učiť do Čiech, ako značiť cyklotrasy. Vo Viedni nájdete mnoho jazdných pruhov vyhradených pre cyklistov - čo je super! - čo ale z toho, keď neviete kam ísť... Na našu „Dunajskú" sme sa napokon napojili pri Dunaji. Logicky... Okolie rieky určite stojí za návštevu: rodinné pikniky, grilovačky, mnoho športuchtivcov či dokonca nudistov... Bary, reštaurácie... Iný svet. Paráda. Skúsenosti predchádzajúcich dní nás naučili, že tak nejak nemá nikto problém, keď vleziete s bicyklom na terasu reštaurácie, najmä keď sa v nej nachádza 5 ľudí, stojan na bicykle je vášmu oku v nedohľadne a použitie zámku v dnešnej dobe už fakt nič nerieši. Akosi to ale nechápe majiteľ prázdnej reštaurácie, ktorí nás doslovne vyháňa s bicyklami von. Hold, 22 rokov po revolúcii by sa niektorí nafúkaní susedia (pozor, rozhodne nie všetci!) mohli prísť priučiť do Čiech, na Moravu či dokonca aj na Slovensko ako sa správať k zákazníkom. Jeho problém, nasadáme a tých 20 evri investujeme inde...
Od hladu už takmer nevidíme a než sa vymoceme z Viedne, hodiny ukazujú niečo po pol šiestej. Prvá tabuľa na Hainburg ráta (ako už obvykle nepresne) 52 kilometrov a my sa zhrozíme. O 6 kilákov to je už iba 35 a o ďalšie dva iba 29. Zatneme zuby a hladní ako vlci šliapneme do pedálov. 27 kilometrov pred Hainburgom dorazíme k búde uprostred ničoho a stravovacie návyky a disciplína idú opäť stranou - vyhladovaní zhltneme Bratwurst a Grillwurst a nasadáme na posledný úsek. Posledných 20 kilákov pred Hainburgom nie je cesta ideálna, povrch je hrboľatý a prašný, no ani to nám nezabráni natočiť práve v týchto miestach päťstý kilometer. Krátko po siedmej dorazíme do slnkom zaliateho Hainburgu, kde koncentrácia áut so slovenskými ŠPZtkami rapídne narastá (miestne kúpalisko je medzi Slovákmi fenoménom, skúste sa tam vybrať v teplú sobotu). Posledné tyčinka, posledné kilometre a presne o 19:58 pretneme hranice a vstupujeme na územie Slovenska. Krátko na to si už pochutnávame v miestnej petržalskej reštaurácii na naozaj výbornej večeri. Po večeri sadáme na bicykle a dokrútime posledné dva kilometre domov. Kilometrovník v daný deň sa tak zastavuje na čísle 201,4...
Čo dodať na záver...
Zážitok, ktorý sa musí prežiť. Neskutočný boj s vlastným telom a duchom (zadok bolieť prestane), neopísateľné... Na tomto mieste možno už iba zopár údajov:
Dĺžka našej trasy: 540 KM
V jednotlivé dni: 166.4, 172.2, 201.4
Spálené kalórie: okolo 20 tisíc, prestal som rátať vždy pri 5 tisíc v daný deň
Najväčšia rýchlosť: 67 resp. 70 km/h
Najnižšia rýchlosť: 6 km/h (do kopca)
Priemerná rýchlosť: 21.9 km/h
Celkový čas: 09.30/štvrtok 11.08. - 21.30/sobota 13.08.
PS: hodil by som aj pár fotiek, ale... poďakujme sa skvelému obrázkovému editoru. No nič, väčšina z vás aj tak vie kde ich nájsť...
