Už viem, ako chutí večnosť, jej chuť je trpká,chýba mi tvoj smiéééch,ozýva sa v slúchadlách. Aké to asi je byť slepým? Nikdy nezhliadnuť tvárspeváka... neuvidieť smiech, ktorý chýba... nezistiť, ako vyzerá trpkosť. Akéto asi musí byť. Príde mu nesmierne ľúto. Tento svet a ľudí, ktorých osudobral o šancu plnohodnotne existovať. Z diaľky sa vynorí trolejbus,ktorý ich oboch dopraví do cieľového bodu. Škrípajúce brzdy budú niekoľko zastávok doprevádzať ich zaujímavý rozhovor.
„Nechcete pomôcť? Kam cestujete? Kedy vystupujete?“ Zasype slepca nadmerným množstvom otázok.Ten sa iba pousmeje: „Ďakujem pekne, potoľkých rokoch poznám každú jednu zastávku naspamäť. Ale povedzte mi prosím, čiazda budova Tržnice, okolo ktorej čochvíľa preblysneme, vzbudzuje v tomtopočasí stále také pochmúrne pocity ako tomu bolo voľakedy?“ Voľakedy?, prebehnemu mysľou. Jeho zvedavosť o spolucestujúceho narastá. Ten akoby vycítiljeho údiv a rozrozpráva sa. „Nie,nemyslite si, nebol som vždy slepý. I ja som videl krásy tohto sveta. Ajzlo, ktoré ukrýva. Niekedy si poviem: chvalabohu, že som slepý a nevidímčo sa to navôkol deje.“ Irónia. Michal oslepol keď mal dvanásť.Z detstva mu v pamäti utkvela práve budova Tržnice na Trnavskom mýte.Vždy naňho pôsobila tmavo a neradostne. Skromnosť ktorá vyžaruje z každéhojeho slova je dominantnou črtou jeho dobráckej povahy. Rozpráva ráda veľa. Ešte radšej si zažartuje, neraz i na svoju adresu. „To viete, v osemdesiatom deviatom somštrngal ako blázon. Keď už som to nemohol vidieť, nech aspoň narobím poriadnyrandál.“ Jeho prítomnosť ľudí napĺňa. Každý podvečer sa vyberie spriateľkou na prechádzku. Ako hovorí, načúvajú spoločne svetu. Započujúi to, čo bežnému uchu unikne. Má psíka, bez ktorého sa jeho život vzhľadomna pribúdajúce roky stáva nepredstaviteľným. Dnes je ale na cestách bez neho. „Čo ma nezabije to ma posilní, som rádi za to, čo mám. A čo, mnohí sú na tom aj horšie. Nesťažujem si.“Síce prežíva, ale je šťastný. Vyrovnaný so svojím údelom. Čo si ale nepraje,aby ho druhí ľutovali. „Nemajú na tonajmenší dôvod. Čo ma nezabije, to ma posilní...“
Chvíľa, kedy sarozlúči so svojim novým známym sa nezadržateľne blíži. Rád by ešteostal, no musí vystupovať. Michal ho na záver počastuje svojskou radou:„A nezabudnite, oči vždy na stopkách.“
Vystupuje. Ajpršať prestalo. Smutné tóny Petra Hapku i naďalej vychádzajú z jehoslúchadiel. Rozhovor, ktorého súčasťou by tak rád bol, sa však nikdyneodohral. Prebiehal iba v jeho mysli. Ako rád by ho bol spoznal, ako rádby sa bol niečo dozvedelo slepom pánovi, ktorý celú cestu sedel naproti. Ako rád by sa mubol priznal,že obdivuje jeho silu a ochotu žiť. Na pohľad vyzeral skromne adobrácky. Možnožesi tiež rád zažartuje. Vie, že dennodenne začuje i tóny, čo bežnémuuchuuniknú. Verí, že je vyrovnaný so svojím údelom a dúfa, že i šťastný.Nikdy houž ale nebude ľutovať, pretože by si to určite neželal.
