Belogradčik je malý Belehrad. Kedysi Belgrad kvôli bielej farbe domov, neskôr Belogradčik, aby sa odlíšil od srbského mesta Belehrad. Pevnosť "Kaleto" patrí medzi najzachovalejšie v krajine. Hradov je tu pomálo a preto Bulharom niekedy Slovensko kvôli množstvu hradov a zámkov pripomína rozprávky.
Po ceste nám šofér zastavil vraj na nejakom odpočívadle s reštauráciou. Za toaletu tam vyberali poplatok a na špinavom stole nám pristáli plastové kelímky s kávou. Vonka stál zhrdzavený trabant a interiér "reštaurácie", kde ponúkali slané tyčinky, čierny čaj a jeden druh kávy pamätal aj lepšie časy. V strede visel luster a obrusy na stoloch boli posiate dierkami. Dakedy tam robili aj zábavy, muselo to byť zaujímavé. Mne sa toto miesto páčilo a zastavila by som tu zas. Zo srandy. Pani sprievodkyňa sa trošku zahanbila a rozhodla sa celé osadenstvo autobusu ponúknuť cukríkmi.
Čerepišký kláštor je ukrytý medzi skalami Iskarského prolomu. Spisovateľ Ivan Vazov tam sedával na terase a napísal tam poviedku "Jedna Bulharka". Skvelé miesto pre inšpiráciu. Aleko Konstantinov tiež ospevoval krásu kláštora (vo svojom cestopise "Bulharské Švajčiarsko"). Veru, musela som mu dať za pravdu. Ešte pred vchodom nám pani sprievodkyňa veľmi decentne naznačila, že by bolo dobré sa kúsok zahaliť, lebo je tam vnútri nejaký podľa nej nepríjemný mních, čo sa rád háda a "nemá v úcte ženy". Nestretli sme ho, boli tam iní, spievali v chráme, trhali v záhradke zelené vetvičky, namáčali do svätenej vody a kropili hlavy nám, účastníkom zájazdu. Každý si vďačne vystál rad a hodil pár drobných na tanierik. Mníchovi už len povedať svoje meno a on vyriekne zázračnú formulku, v ktorej je naše meno zakomponované. Tak sme dostali požehnanie. Sprievodkyňa vysvetľuje, ako v jednej z budov bola predtým škola, teraz je tam reštaurácia: "Viete, my Bulhari sme na jedlo."
Odkedy sme sa presťahovali do Bulharska, sme chceli ísť do Montany, lebo veď Montana v Bulharsku musí stáť za videnie. Keď sme videli po stromoch povešané parte s obrázkami chlapov v kovbojských klobúkoch, prvá asociácia bola Montana (V Bulharsku na stromoch, bránach, dverách obytných domov, zastávkach, stĺpoch a vlastne kdekoľvek vám napadne uvidíte nalepených stovky prekrývajúcich sa parte s podobizňami zosnulých. Lepia sa aj po uplynutí určitého času od pohrebu ako spomienka na blízkeho človeka). Montana sa podobá na veľké socialistické sídlisko, akých je tu kopec, ibaže tam je ešte akosi smutnejšie. Ako pánu Bohu za chrbtom. Pri návšteve Bulharska toto miesto s najväčšou pravdepodobnosťou vynecháte - ale to možno bude škoda. Zážitku počítania dier na cestách na trase Vraca-Montana sa však nevyhnete. Ak sa vyberiete do Belogradčiku, pozriete si aj Vracu, aj Montanu. Aspoň z okna autobusu.
Stará planina, na hranici Srbska a neďalekého Dunaja, tak tam je ten Belogradčik. Sotva tam stretnete miestnych. Tí, čo nezutekali do hlavného mesta alebo zahrančia pracujú v hŕstke reštaurácií a rýchlych občerstvení okolo hlavného námestíčka. V polovyrabovaných "gastronomoch" a obchodoch, kde sa predáva všetko od kyslého mlieka, cez farebnú vlnu, až po železiarsky tovar a k tomu tam majú aj kopírovacie služby vysedávajú predavačky a pradavači a čakajú na zákazníkov, ktorí nechodia. To miesto je ďaleko a cesta je tam zlá, stretnete tam viac cudzincov ako Bulharov, ale tí čo prišli, neľutujú: "Som Bulhar a vidím túto krásu prvýkrát v živote." Hlavne si pred vchodom nezabudnite dať opečiatkovať svoj zošitok so 100 najvýznamnejšími miestami Bulharska. Inak by to nestálo za nič.
