Cestou prechádzame celou nocou a celým Bulharskom. Ráno ešte krátka vlaková romantika, pohľad na slnečnicové polia, burgaské jazero a záplavy bocianov. Bulharsko je krajina bocianov.
Ranné nadšenie a udivovanie sa krásami krajiny vystrieda dlhé státie pred okienkom na železničnej stanici, kde nastupuje údiv nad bulharským systémom. Čakanie na pečiatku na už zakúpený lístok. Na ňom sa už oddávna píše Sofia - Burgas - Sofia ale bez pečiatky z Burgasu žiadna cesta naspäť nebude. Tak čakáme a s nami čaká celý vlak a batožiny plné plážových dáždnikov.
Pravidelná doprava funguje pravidelne a to sa nám veľmi pozdáva. Panoramatická vyhliadka z autobusu, opäť more - to naše čiernej farby, pár zeleninárov a Nesebar.
„Poďte k nám na výborný obed, neboj sa dievčina," prihovára sa nám čašník v ruskej reči. Ale my po rusky nevieme a končíme na kebabe. Šopských šalátov už bolo dosť. Ani drevené hady nekupujeme, ani neónové lampy v tvare delfínov nie. Tety predavačky maju natupírované vlasy a červené nechty, sedia pred svojimi obchodíkmi, jedia kukuricu a fajčia cigaretky. Tety z Ruska nakupujú.
Pred polnocou sa zatvoria výkladné okná a zmiznú za nimi aj taniere s obrázkami bulharskej krajiny, ktoré sa aj tak podobajú na taniere z Turecka. Ostanú tam aj mydielka z ruží a spievajúce psy. Ráno ich zasa vypustia. A dovtedy je Nesebar náš. Aj čajky a zvony pozlátenej zvonice majú svoj Nesebar.
Prechádzka po štyridsiatich kamenných chrámoch, to už sa nám asi nesplní, ale niekoľko ich nájdeme - sú obrastené trávou, rastú na nich stromčeky a vnútri sa predávajú ikonky. Ako stratení v čase.
Chcem sa zaľúbiť do Nesebaru a jeho úzkych kamenných uličiek, drevených domov a krivých striech, do mora, ktoré je všade naokolo, voňavého vetra... veď je leto... bulharské.
