Bar Tobaco, situovaný v malom parku zo zadnej strany etnografického inštitútu a národnej galérie stojacej na žltých sofijských dlaždičkách
Keď som prišla do Sofie prvýkrát na dlhšiu dobu (v roku 2008), bola tu strašná zima. Ubytovala som sa na intráku v študentskom meste (Studentski grad, tiež nazývaný Štutgart, kvôli množstvu diskoték a zábavy. Jedna knižnica tam nie je, za to čalga je na každom kroku a vianočné stromčeky tam smutne svietia po celý rok). Spýtala som sa domakinky (vrátničky na internáte), kedy pustia kúrenie. Vlastne vtedy som ešte nevedela, ako sa povie po bulharsky kúrenie (parno) a len som sa jej vtedy snažila vysvetliť, že mi chýba teplo. Vraj to musí byť najskôr dva týždne takáto zima a až potom to parno pustia. Táto neveselá informácia vyslovená však úplne veselo pani domakinkou ma ohromila a viac som sa nepýtala. Naučila som sa nové slovo a zistila, že ešte dlho mi teplo nebude. Napadlo ma, že by som sa mohla ísť zapísať do národnej knižnice, tam stráviť popoludnie a tak sa zachrániť od zimy. Veď v Bratislave som chodila pravidelne do univerzitnej aj mestskej knižnice, kde bolo aj teplo, aj čisto, aj útulne. Ale veru mi do smiechu nebolo, keď som v národnej knižnici uvidela personál sediaci v kabátoch a šáloch. Ani odo mňa nechceli, aby som svoju zimnú bundu odovzdala v šatni. Mohla som si v nej posedieť aj vo vnútri knižnice a tak zháňať knihy k mojej diplomovej práci. Vtedy to bolo prvýkrát, čo som v Bulharsku zavítala do mólu - nákupného centra, hľadajúc miesto, kde by bolo aspoň kúsok teplo. A vtedy som sa aj prýkrát spoznala so systémom nepravidelnej dopravy, keď som čakala na zastávke a na elektronickej tabuli sa trikrát zmenila informácia o čase odchodu môjho autobusu. Potom som pravidelne nevedela, kedy sa mám ráno zobudiť a zosúladiť tak môj odchod z intráku s odchodom autobusu zo zastávky a so začiatkom vyučovacej hodiny na univerzite. Niekedy som stihla prísť pred začatím vyučovania, niekedy počas neho a niekedy aj po vyučovaní, lebo doprava a dopravné zápchy tu boli ešte vtedy nepredvídateľné. Do autobusov nám za zlého počasia zvyklo aj pršať, aj snežiť. Ale našťastie, s takýmito problémami sa už nemusíme zaoberať, máme metro.
Národná knižnica
Na túto zimu som si spomenula minulý týžden, keď som sedela na predstavení v jednom divadle a všetko, čo si z toho pamätám je, že tam bola zima ako na Šumiaci. Nikto sa ani neunúval nechať niečo v šatni. Na druhej strane musím sa pokloniť pred nadšením umeleckej obce, že aj v takýchto podmienkach sa robí divadlo a že ani diváci sa nenechajú odradiť predstavou nasledujúcich niekoľko hodín presedených v zime.
Chrám Alexandra Nevského v pozadí
Múzeum zahraničného umenia. Momentálne beží výstava "Paríž 1900"
Desiate najväčšie mesto Bulharska? Najviac betónu použitého na jeden pamätník? Prvé divadelné predstavenie? A okrem toho prvé verejné oslavy sviatku Cyrila a Metoda? V Šumene. Keď som hovorila, odkiaľ pochádzam, sa pani sekretárka na miestnej univerzite s líčením v štýle Kleopatra smiala, že som zo Šumiaca a teraz som v Šumene, to je osud. A to som prišla zo Sofie. Autobusy do Šumenu sú vždy plné, ale to sa vracajú študenti domov, na výlet tam veľa ľudí zo Sofie nechodí. Počula som aj také názory, že sa im tento kraj nepáči, lebo tam žije veľa bulharských Turkov. Šumen nájdete po ceste do Varny, okrem nej je dosť blízko aj mestu Ruse a rumunskej hranici. V blízkosti Šumenu sú staré bulharské centrá Pliska (v Sofii existoval za socializmu jeden obrovský hotel Pliska), Veliký Preslav a Madarský jazdec vytesaný v skale. Nie Maďarský jazdec, ako sa píše na webovej stránke jednej slovenskej cestovky, ale madarský, pomenovaný po archeologickej oblasti Madara, kde sa jazdec nachádza. Okrem bulharčiny je v Šumene počuť aj turečtinu. Tá sa dá v Šumene aj študovať na univerzite.
Centrom mesta vedie jedna dlhočizná ulica obsypaná kaviarňami podobajúcimi sa ako vajce vajcu. Zato som tam nevidela ani jednu reštauráciu. Možnosti stravovania sú pizza a kebap na stojáka z búdok, ktoré špatia túto pešiu zónu, alebo malé turecké zariadenia, kde ponúkajú väčšinou polievku z červenej šošovice, grilované mäso a čierny čaj. Ešte je tam aj miesto, kde pripravujú obrovské palacinky "katmi" s náplňou poľa toho, čo vám chutí. V Šumene som mala možnosť vyskúšať aj (ne)pohodlie tamojších internátov (krásne slovenské intráky), aby som zistila, že neoplatí sa vyberať si šumenské internáty ako miesto svojho nocľahu. V meste je aj tak veľa hotelov pre študentov aj neštudentov v priemere za 5-10 Euro na noc.
Čitalište v Šumene
Divadlo Vasila Drumeva
V pozadí hore - pamätník "Tvorcovia bulharského štátu" oslavujúci 1300 rokov od vytvorenia bulharského štátu (sprístupnený verejnosti v 80.rokoch minulého storočia). K pamätníku vedie 1300 schodov
Prichádzam vlakom zo Sofie o šiestej ráno, ešte je hlboká tma a kým sa rozvidnie čakám na autobuske. Z automatu tam hrá dookola jedna detská odrhovačka. Sedia tam aj dvaja chalani a púšťajú si hudbu z mobilu a prechádzajúci holohlavý chlapík v bomberke najskôr predavačkám lístkov zakričí "dobré ránko" a následne na chalanov, aby si to láskavo vypli, lebo im po jednej vypáli. Kúsok stíchli, ale len vyčkali, kým zmizne a znova pokračovali v zabáve. Druhá možnosť by bola ísť si sadnúť do kasína, ale staničné kasíno nebude v Šumene tá najlepšia voľba, ani to nezvažujem.
Martenice
Vľavo je bezisten (pokrytý bazár) z čias osmanskej ríše
Kvôli čomu sa oplatí prísť do Šumenu, to je mešita Tombul džamija, ktorá má svoje miesto aj v knižke so 100 turistickými miestami, ktoré treba v Bulharsku navštívíť. Je naozaj krásna, aj keď stále v rekonštrukcii. Čo u Bulharov vyvoláva vášne je predstava, že niektoré časti použité na výstavbu mešity boli odobraté zo starého, už spomenutého centra Pliska. Dokázané, ale ani úplne vyvrátené to nie je. Zaujímavosťou je, že drevené prvky mešity sa zachovali neporušené niekoľko stoviek rokov vďaka tomu, že boli "zakonzervované" zvieracím močom. Keď som sa tam bola pozrieť, nebol tam nikto okrem mňa a muezzína. Ani nechcel vstupné. Vnútro mešity je plné lešení a podlaha je pokrytá kobercami hýriacimi farbami.
V meste Pleven som bola iba raz. Je vzdialené okolo tri hodiny od Sofie a hodinu a pol od Velikého Trnova. V pohode sa tam dá dostať vlakom. V meste je značná koncentrácia cudzincov, ktorí tam študujú medicínu.
Čo treba navštívíť, to je ďalšia z rád ufoidných stavieb v Bulharsku - panoráma Plevenská epopeja 1877, múzeum postavené pri príležitosti stého výročia oslobodenia Bulharska spod osmanskej nadvlády.
Čo netreba navštíviť je najdrahšia (a najhoršia) plevenská reštaurácia, ktorej meno som našťastie zabudla. Ponúka výhľad na celý Pleven a dostane vás do nej výťah obsluhovaný človekom na to určeným. Dokiaľ som čítala menu, som si chcela objednať kávu, no čašník ma odmietol obslúžiť s tým, že som nekultúrna, keď si v reštaurácii objednávam kávu. Keď sme sa zdvihli, ešte nám aj vynadali. V množstve barov nájdete človeka s hrubým krkom, hrubou reťazou, aké sa vidia len na Balkáne, koženými kabátmi po zem a koženými čižmami nad kolená, ktorí sedia vyvalení na troch kreslách, vyhadzujú do vzduchu papierové vreckovky a tvária sa ako majitelia sveta. Takí bol aj ten čašník a majiteľka reštaurácie sa postavila na jeho stranu, keď sme sa sťažovali. Veď čo iné mala urobiť. Jeden taký s hrubou reťazou a kovbojským klobúkom chcel zbiť môjho priateľa kvôli tomu, že si dovolil pohladkať jeho psa. A to bolo za bieleho dňa v centre Sofie. Vyberajte dobre, kde budete v Bulharsku jesť, lebo nielenže sa môže stať, že vás oklamú nekvalitnými surovinami, do zeme vás úplne môže zakopať obsluha a to hlavne v zariadeniach, ktoré sa tvária veľmi dôležito.
Mauzóleum v Plevene
Existuje jedno tradičné jedlo v Bulharsku, volá sa "jaica po panagjurski" - panagjurské vajcia, pripravené s kyslým mliekom a syrom. Kde inde by sme mali toto jedlo vyskúšať, ako v Panagjurišti. Nevadilo nám ani to, že lialo ako z krhly. Panagjurište sa nachádza blízko mestečka Koprivštica a tak ako Koprivštica, aj Panagjurište bolo súčašťou aprílskeho povstania proti osmanskej nadvláde v 19. storočí. Žiaľ, nezachovalo sa tam toľko domčekov v štýle perníkových chalúpiek ako v Koprivštici.
Číselné označenie domu v Panagjurišti
To je k zime v Bulharsku. Zatiaľ nám v Sofii prší, tá ozajstná zima prichádza do Bulharska až v januári a bude trvať aspoň do marca, no tento rok trvala skoro do mája. V nadchádzajúcich dňoch budem na šumiackej vlne a užijem si vytúžené slovenské, makovníkové Vianoce, pretože minulý rok som bola v Sofii a nebolo pre mňa nič smutnejšie, ako Vianoce tu, keď celá rodina sedela pri krbe na Šumiaci. Na Troch kráľov už budem naspäť a dúfam, že sa mi podarí ísť do Kaloferu, aby som mohla vidieť tradičné bulharské oslavy a niečo, čo sa 6. januára deje iba v Kalofere - kruhový tanec v mrznúcej vode. Dovtedy želám všetkým krásne prežitie vianočných sviatkov a šťastný nový rok.
