Ak existuje nejaké škaredé miesto v Sofii, tak je to určite železničná stanica, nočná mora nielen bežného turistu. Sofijská „žé pé gara" je pre mňa vstupom do celého Bulharska, ale aj možnosťou vidieť smutnú tvár mesta. Zašpinené vitríny obchodov s rýchlym občerstvením z regálov ktorých sa usmievajú sendviče otáznej kvality, to je to najmenej. Temné zákutia podchodov slúžia nielen ako verejné záchody, ale aj ako miesta poskytovania rôznych služieb.
Cestovanie bulharskými vlakmi je však vždy zážitok. Stále zaujímaví ľudia a milé rozhovory. Automatické dvere vlaku majú podobizeň smrtky. S námahou sa otvoria a my cez ústa smrtky vstupujeme do vlaku. Vchod ako do pekla. Zážitkové cestovanie, mám z toho úprimnú radosť, aj zo sledovania rozhovoru spolusediacich a usŕkania kávy zo stanice.
Stanica v dedinke Bov
Ľubov je po bulharsky láska a Bov je miesto plné lásky. Tak teda ľuBov. Bovu predchádza cesta vlakom cez dedinky s poetickými názvami - Romča, Vlado Tričkov, Rebrovo, Tompson. Hŕstka turistov vystúpi po necelej hodinke s nami. V Bove je aj informačná kancelária, ale je zatvorená, tak ako je cez víkend zatvorených veľa iných informačných kancelárií po krajine. Nevadí, na usmernenie k turistickým chodníčkom poslúži aj staničný bufet. Vydávame sa po chodníku pomenovanom podľa spisovateľa Ivana Vazova, smerom k vodopádu Skaklja.
Schody k vodopádu
Ivan Vazov je spojený ešte s jedným bulharským miestom. Tetevenským Balkánom, ktorý on považoval za najkrajší kút Bulharska. Boli sme, videli sme, hádam by sme aj súhlasili, keby sme predtým neboli aj v Rodopoch (Rodopy nič neprekoná). Bulharsko nie je Sofia a Sofia nie je Bulharsko. Tu je to dosť vidieť. Prázdne mesto, prázdne ulice, prázdny aj chodníček k vodopádu. Až tam pri ohnisku stretávame grilujúcu partiu. Lebedíme si vedľa jazierka a máčame nohy v ľadovej vode. Po túre si vyhladnutí sadáme do reštaurácie, aby sme si tam nemohli nič objednať, lebo s nami nerátali. Cestou naspäť opäť dedinky s úsmevnými názvami, ako napríklad Džurovo.
Posledný víkend sme sa vlakom odviezli do Vrace. Bulharské železnice zrejme investovali, lebo sedačky majú nové poťahy. Do kupé si ku nám prisadne jeden mladík. Vysvetľuje ako musí vystúpiť v Mezdre a ďalej pokračovať 200 kilometrov pešo, lebo cestuje načierno a revízor ho chytil. Nie je to prvýkrát, tu sa cestuje načierno nielen v sofijskej mestskej, aj vlakom to ide. Ale vraj ho nemáme ľutovať, mávne rukou a odchádza do ďalšieho kupé. Aj my vystupujeme v Mezdre, aby sme presadli na vlak do Vrace. Od Vrace nič očakávať vraj nemám, no tak som neočakávala a nakoniec som bola nadšená. Síce na vlakovej stanici bolo na toalete namiesto umývadla iba kovové vedro naplnené vodou, za to však halu stanice zdobili tri obrovské lustre. Ešte ich nestihli ukradnúť, dozvedám sa.
Christo Botev a v pozadí v hmle Vračanský Balkán
Symbol Vrace
Také zlé to nebude, Vraca vyzerá byť ako dobré miesto na oddych. Čisté a upratané ulice, ľudia na prechádzkach napriek studenému a hmlistému počasiu, aj keď turistov tam pravda veľa nebolo. A výborná polievka na záver chladného dňa. Symbolom Vrace je hodinová veža zo sedemnásteho storočia. Inak tam bola vôbec prvá pešia zóna v Bulharsku. Teraz na nej predávajú tety ovocie a zeleninu z vlastných záhrad. V miestnom múzeu nájdete strieborný trácky poklad, najväčší v Bulharsku. Ale hlavne je tam krásna príroda. Na jar sa tam vrátim.
Obchodná ulica
Pamätník pripomínajúci oslobodenie spod osmanskej nadvlády
