Macedónsko bola príjemná zmena a znova možnosť na všetko pozerať s očami otvorenými dokorán. V Sofii som si už za tie tri roky takmer na všetko bulharské zvykla, akoby som sa stala súčasťou Bulharska. V Macedósku mi zrazu všetko pripadalo nové a neprebádané, nadchýnali ma minarety s blikajúcimi vianočnými hviezdami a na kopcoch dedín obrovské osvetlené kríže. Kadiaľ sme chodili, tam stáli nejaké kláštory. Možnosť zastavenia, rozjímania, snívania, to pravé pre dušu.
Chrám Joan Kaneo
S Veľkou nocou sa vyskytla aj možnosť stráviť pár dní v Ochride a Bitole. Zo Sofie je pravidelné spojenie ako so Skopje, tak aj s Ochridom a tak sme na Zelený štvrtok sedeli v autobuse Sofia-Ochrid. Cesta trvá okolo 8 hodín a jej väčšia časť prebieha v noci. Autobus bol naozaj nepohodlný, cestovalo nás však len okolo dvadsať ľudí a tak mal každý luxus dvojsedadla. Osadenstvo autobusu tvorili albánski študenti, poľskí turisti, Macedónci pracujúci v Bulharsku a nakoniec my, slovensko-turecká dvojica. Na hranici išlo všetko ľahko, čakali sme minimálne kým nám skontrolovali batožinu a pár pasov a nakoniec sme sa za zvuku macedónskeho popu vydali do Skopje, kde nás po príchode príjemne prekvapila veľmi čistá a upravená autobusová stanica. Nadránom nás privítal už náš konečný cieľ, Ochrid. Hneď sa okolo nás zbehli taxikári, musím však povedať, že každý taxikár, ktorý nás zviezol mal taximeter zapnutý a platili sme len toľko, koľko sa na ňom uvádzalo. Cena odvozu bola takisto o dosť nižšia v porovnaní s bulharskými taxíkmi (mimo Sofie samozrejme).
Obľúbené auto v Ochride - kvôli úzkym uličkám
V rybárskej machale Kaneo
Znova v Jeruzaleme
Aj toto je vraj taký macedónsky Jeruzalem. Skvelé, v Bulharsku majú tiež svoj Jeruzalem a Istanbul v jednom - Asenovgrad, tak si vravím, že taký miestny Jeruzalem majú asi v každej krajine. Kedysi tam údajne bolo 365 kostolov, na každý deň jeden. Teraz ich tam tiež nie je málo, okrem pravoslávnych chrámov aj katolícky a niekoľko mešít.
Chrám svätej Sofie
Nával turistov sa očakával v Ochride až na pravoslávnu Veľkú noc (turisti zo Srbska a Bulharska), takže niekedy sme mali pocit, že sme v tom meste sami. Stretli sme akurát pár turistov z Poľska, Bulharska a Turecka. Na pravoslávne sviatky a cez leto je Ochrid preľudneným miestom.
Ubytovaní sme boli u Joceho, ktorý svoj dom prebudoval na malý hotel. Každé ráno nám chcel jeho otec Traján lievať rakiju, alebo mastiku, našťastie až tak na tom netrval. Joceho žena zasa robila skvelú kávu. Otec Traján nám pri každej príležitosti ukazoval knihu návštev, hľadal komentáre od slovenských a tureckých turistov, vypytoval sa na život v Bratislave a Sofii.
Samuilova pevnosť
Snáď každý druhý v Ochride ovláda okrem macedónčiny aj albánčinu a turečtinu. Týka sa to najmä miestnych reštaurácii, kde na seba štamgasti pokrykujú zmesou troch jazykov. V Macedónsku sme si vystačili s bulharčinou a čo sa nepodobalo bulharčine, podobalo sa slovenčine. Macedónsky jazyk znie veľmi pekne a Makedonsko devojče je pre mňa už nejakú dobu symbolom tejto krajiny.
Joan Kaneo
Chrám Joan Kaneo, sám na skale nad jazerom, hľadiaci smerom k albánskym pohoriam. Naokolo ovocné stromy, zem pokrytá lupeňmi. Ak toto nebolo najkrajšie miesto na Zemi... aj v daždi vyzeralo toto miesto prekrásne. Skoro rozprávkové, ale naozajstné, človek si pomyslí, že ak existujú nejaké víly, tak asi toto bude ich skrýša.
Svätý Naum a ikony bez očí
Jednu pohľadnicu s Jánom Krstiteľom s krídlami si prosím, vravím predavačovi sviečok. Pre vás aj bonus pohľadnica so svätým Naumom, odpovedá on a usmieva sa.
Po úzkej asfaltovej ceste sme sa dostali až k albánskej hranici a kláštoru svätého Nauma s dvorom zaplneným pávmi. V kláštore je svätý Naum pochovaný, jeho srdce však stále bije. Aspoň tak to tvrdil Emil, náš sprievodca. Bulharskí turisti si to všetci po jednom vyskúšali prikladajúc ucho k Naumovmu hrobu... a vraj naozaj. Emil sa rozčuľoval, že Macedónci vylupujú svätcom na ikonách a nástennych maľbách oči. Tak im to kážu ženy zaoberajúce sa mágiou - vračky. Tie oči potom vypijú v odvare a niečo dobré im to má priniesť - najčastejšie vyzdravejú z choroby. Kresťanstvo a povery na jednom mieste, to vraj nesmie existovať. Emil aj pozná takýchto ľudí, karhá ich, že chodia za bosorkami, ale aj bosorky sú poslané od Boha, vravia mu zas oni. Ubezpečila som ho, že aj v Bulharsku sú ikony s vylúpnutými očami. Bol prekvapený.
Turisti popočúvali srdce Nauma, vyfotili sa s každým pávom a potom hor sa na nákupy do stánkov pred kláštorom nakupovať cédečka s macedónskou hudbou, med a ochridské perly.
Ochridské jazero je neuveriteľne čisté vďaka neustálemu prúdeniu vody a jej výmene a množstvu prameňov. Pri kláštore sme sa povozili na loďkách s uistením, že toto musí raz za život spraviť každý Macedónec a škoda by bolo, aby sme aj my nie.
Na opačnej strane ochridského jazera je zasa kláštor svätého Klimenta. Bolo to aj trochu zvláštne prechádzať sa po miestach, ktoré sú späté so žiakmi Cyrila a Metoda, o ktorých počúvame od základnej školy. Stále ma to vracalo mysľou aj domov na Slovensko, aj do Bulharska.
Bitola
Ochrid bolo čisté a upravené mesto, ani sa mi odtiaľ nechcelo odísť. Taká istá bola aj Bitola. Taxikár, ktorý nás viezol na autobusovú stanicu v Ochride nám dohodil odvoz autom do Bitole. Tak, ako na niektorých miestach v Bulharsku, aj v Ochride na autobusovej stanici čakajú šoféri na svojich súkromných autách a rozvážajú do Bitole za cenu autobusového lístka. Pristali sme. Keďže sme boli dvaja, čakali sme ešte polhodinu, kým si šofér zohnal ďalších dvoch cestujúcich. Šofér nás dokonca chcel čakať celý deň v Bitole, aby nás zviezol naspäť do Ochridu.
V Bitole sme prišli akurát včas a hneď sa pridali k spievajúcemu davu - 8 apríl je medzinárodný deň Rómov, tak to bola veľká veselica. Do Bitole sa chodí korzovať, vraví moja kolegyňa, ktorá je vydatá za Macedónca. Vidieť a byť videný - kaviarne na hlavnej promenáde sú zaplnené do posledného miesta.
V Bitole, tiež nazývanom mestom konzulov sa nachádza aj vojenská škola, ktorú navštevoval Mustafa Kemal Atatürk. Teraz je škola múzeom a Atatürk tam má zriadenú pamätnú izbu. Inak cudzinci platia vo všetkých múzeách a chrámoch raz tak vysoké vstupné ako domáci - aspoň podľa cenníka. Napriek tomu sme vždy platili to nižšie vstupné a všade sa nás s úsmevom pýtali, či sme z Bulharska.
Počas piatich dní v Macedónsku sme mali možnosť spoznať úžasných ľudí, či už to bol majiteľ hotela, časníci, taxikári, šoféri, pani za poštovou prepážkou. Cítila som sa tak trochu ako v krajine zázrakov, kde všetko ide s úsmevom a ľudia spravia aj nemožné, len aby ste sa cítili príjemne v ich krajine. Príroda bola veľkolepá, jazero neuveriteľné a Ochrid a Bitola miestami s úžasnou atmosférou. Určite sa tam ešte vrátime.
Antické divadlo, Heraklea, Bitola
Antické divadlo, Ochrid
Chrám v stánku v Ochride. Z magnetofónu znie chór, za sviečky sa platí do osobitného zvončeka. Cez noc sa zatvára na kľúčik
