Naša cesta nevedie ani z Donovalov, ani z Čertovice, ale z dedinky s krásnym názvom Jasenie. To je tá, ktorú zahraniční turisti nazývajú „Džasenííííí", tá, kde v lete stretneš pekné ovečky a z ktorej je cesta na Ďurkovú a Chabenec taká nekonečná.
Vyšliapať si na Struhárske sedlo a odtiaľ na Ďurkovú, to je skúška srdca. Oco má už za tie roky odrátaný presný počet krokov - okolo osemtisíc. Ja počítať kroky nebudem, skôr počítam kilá na svojom chrbte, pýtam sa samej seba, či mi naozaj bolo treba tie knihy a pripravujem sa na vyše trojhodinový stupák. Odmenou mi je aspoň raz pohľad na sivého vlka. Kto chce, môže vidieť aj medveďa, alebo diviaka. Ja nechcem.
Po pár desiatkach minúť sa každý dostáva do stavu, keď nepočuje, len sa ponára stále hlbšie a hlbšie do seba, do stredu duše a zdá sa mi, že sa mi tá duša mení na zviera a ja prestávam byť unavená. Na čo sa asi zmenila duša mamy? A sestry? Každý je zahĺbený v sebe. A tak zvučí len ticho a kroky.
Nad Struhárskym sedlom sa už roztvára krásna panoráma a Skalka sa zjaví ako na dlani.
Večer je už v útulni šero, šošovica má chuť ako nikdy predtým a čaj je tiež sladší ako zvyčajne. Všetky záťaže ostali v niekoľko kilovom ruksaku a človek sa cíti ľahko ako okolitý sneh. Nastal prechod do stavu, v ktorom neexistuje čas, iba večerníček z rozhlasu. Na večeru si môžeme dať pohľad na hviezdne nebo a Skalku, ktorá vyzerá ako čierny obor blízko nás.
Ráno sa núka prechádzka na Chabenec a lyžovačka.
A po zlyžovaní znova šošovica a krásny deň. A tak bez času, s ľuďmi a predsa bez ľudí, nachvíľu človek sám so sebou, ale aj bližší tomu druhému. Jeden známy mi raz povedal: „Vysoké Tatry ťa úplne omámia, ale Nízke, Nízke, tak to je niečo pre dušu. A Ďurková je posledná bašta ľudskosti..." ... hej:)
