No a mestom zemiakov samozrejme. Zemiaky zo Samokova zásobujú hádam celé Bulharsko. Veď aj po ceste na trase Sofia - Samokov sa dajú kúpiť zemiaky od prícestných predavačov z kufra auta. A blízko stojace prvé lyžiarske stredisko Borovec - prvé v Bulharsku dalo podnet k vzniku legendy, že Samokovci sa už rodia s lyžami na nohách. A nakoniec ktoré bulharské mesto je mestom náboženskej tolerancie? Jednoznačne Samokov - ale tu musím podotknúť, že správnejšíe je povedať, že každé bulharské mesto je mestom náboženskej tolerancie, kde pravoslávne chrámy, mešity a synagógy stoja v tesnej blízkosti vedľa seba. V Samokove okrem toho je aj mužský a ženský kláštor, čo úplne postačí k presvedčeniu, že sa to všetko oplatí vidieť. Mimochodom meno Samokov poukazuje na históriu mesta spätú s remeslom a železom. Samokovom sa nazývali nástroje, ktorými sa kulo železo. Veď sa to aj vraví, že je mestom zemiakov a železa.
Sídlisko bytoviek naozaj nie je najkrajším bodom mesta, ale našťastie sa tu zachovalo ešte pár domčekov - naozaj ako vystrihnuté z rozprávkových knižiek, s obľúbenými nízkymi strieškami a iste kuchyňami s voňajúcou domácou banicou. Ale len niekde, lebo väčšina rozprávkových domčekov je už opustená a ktovie čo bude nasledovať. Pomedzi ne sú porozhadzované pravoslávne chrámy, tiež s prekrásnymi záhradami, vyzdobené kvetmi (bolo neskoré leto, keď som tam bola ja), jedna synagóga - žiaľ oplotená, s porozbíjanými oknami a zanechaná skaze a zubu času. A nakoniec originálna mešita, dnes múzeum.
Najznámejšie symboly mesta sú češmy - studne, či skôr fontánky s pitnou vodou. Kto sa napije z takej češmy, už vraj navždy ostane v Samokove. Alebo sa tam aspoň vráti. Veľká češma je známa aj pod menom "češma s náušnicou", pretože jeden z ozdobných elementov sa podobá na železnú náušnicu. Sú na nej aj klietky a fontánky pre vysmädnuté vtáčiky.
Áno, treba vidieť Rilský aj Bačkovský kláštor, ale ozajstná duchovná atmosféra sa dá pocítiť len v malých a útulných kláštoroch akým je ten v Samokove. Pretože tam sa na rozdiel od veľkých kláštorov nenachádzajú predavači balónov, cukríkov a svetielkujúcich ikoniek (cesta od parkoviska ku vchodu Bačkovského kláštora v Rodopoch je lemovaná dlhou ulicou takýchto stánkov). Tajomstvo samokovského kláštora je cítiť všade naokolo, ticho a mačky, veľa mačiek, tie vždy posedávajú v areáli kláštorov. Doteraz som si myslela, že Plovdiv je mestom mačiek, odteraz je to Samokov. Oplieskané steny a obité črepníky s jednoduchými kvetmi sa mi vždy páčili a spolu to vytvára harmóniu. Presedieť tak celý deň na dvore kláštora, zapáľovať sviečky za lepší život a zdravie a potešiť dušu.
Spomínaná mešita - Bayrakli džamija priťahuje na prvý pohľad florálnou výzdobou. Mešita je dnes múzeom a dnu sme sa nedostali, lebo cez víkend je toto múzeum zatvorené, čo je naozaj nezvyčajné, no v Bulharsku celkom časté. Ale aspoň sa dalo pozrieť cez okná a tak nám neušlo najväčšie prekvapenie tejto mešity - v mihrábe (označuje smer modlitby) samotnej mešity, je znázornená budova - síce vyzerá ako mešita a má minarety, nápadne sa však podobá na Rilský kláštor.
Blízky Borovec je preplnený rôznymi reštauračnými zariadeniami a narozdiel od Samokova aj turistami. Len to tam nemá takú správnu a čistú atmosféru ako v Samokove. Asi to tak vždy bude a Samokov bude aj naďalej obchádzaný autami smerujúcimi k zjazdovkám v Borovci, no možno je to tak lepšie, lebo budeme môcť aj naďalej pocitovať silu tohto miesta a nebudeme sa tlačiť v rade na ikony. Magnetizmus malých miest - vojsť, vidieť, cítiť, prežívať znova jeden z príbehov, vrátiť sa späť a upokojiť sa, že všetko ostalo po starom.
