
Ubytovanie sme si rezervovali v historickej vile so záhradou v blízkom kontakte s centrom mesta. Privítala nás usmiata elegantná sedemdesiatnička v čiernych šatách s drobným bielym vzorom. Prešedivené vlasy mala zopnuté do jednoduchého účesu, jemné šperky som takmer neregistrovala, ale príjemný parfém áno. Pýtať sa na jej aristokratický pôvod by bolo mrhanie energiou. Čaro osobnosti a aj vila boli relevantnou odpoveďou.

Obývali sme trištvrte plochy prvého poschodia a z izieb (s kúpeľňami) sa do kuchyne prechádzalo chodbou, prijímacou sálou s hlavným vstupom do bytu a obývačkou. Kuchyňa s jedálňou bola presne v opačnom krídle ako spálne. Otvorením zelených drevených okeníc sa naskytol z každej miestnosti trochu iný výhľad do záhrady so vzrastenou zeleňou. Domáci bývali na opačnej časti pozemku v pohodlnom dome s vlastným zázemím. Parkovanie bolo pod terasou na nižšej terénnej úrovni napojené na príjazdovú cestu s bránou. Záhrada ponúkala krásne miesta na odpočinok aj prechádzku. Sediac na lavičke som neustále privoniavala k listu citrónovníka s dozrievajúcim ovocím. Až mi bolo ľúto, že tu strávime iba dva dni.

Opäť som sa presvedčila, že google mapy skresľujú výškové rozdiely. Moje obavy, že toto ubytovanie je v susedstve železničnej trate, a tak môže byť problém s hlukom, boli zbytočné. Trať bola o niekoľko úrovní pod nami a nepočuli sme ani jeden vlak. Cesta, ktorou sme prichádzali do Perugie z juhu bola zas o zopár úrovní vyššie. Vila so záhradou stála niekde medzi nimi. Večer, sediac na terase sme si robili srandu, že ak by nejaké auto hore prerazilo múrik, tak nám spadne rovno do koflíkov s citrónovníkmi.


Do Opátstva sv. Petra (Abbazia di San Pietro) sme prišli tesne pred popoludňajšími otváracími hodinami. Jeho existenciu v tesnej blízkosti vily, kde sme bývali, mi ešte pri plánovaní cesty náhodne odhalila mapa na internete. So svojou vysokou zvonicou tvorí významnú dominantu mesta, jednu z jeho najstarších kresťanských pamiatok, ktorú sa oplatí navštíviť. Interiér baziliky je fascinujúcim umeleckým dielom. Nečakaná malá terasa skrytá za presbytériom ponúka pohľad na krajinu a údolie pod mestom.




Výlet do susedného Assisi bol vopred plánovaný ako celodenný, ale predpoveď počasia ho trochu zmenila. Hlásené poobedné horúčavy nás donútili vstať veľmi skoro. Pred ôsmou ráno nebol ešte problém nájsť miesto na parkovisku dolu pod Bazilikou svätej Kláry. Na ulicu pod námestím viedla od parkoviska sieť eskalátorov a ďalšie prechádzky už boli takmer po rovinke. Assisi sa prebúdzalo do letného dňa a ako prvé nám ponúklo panoramatický výhľad na krajinu v údolí. Namiesto rannej kávy sme stihli návštevu chrámu spolu s prvými mníškami. Bazilika je otvorená už od pol siedmej.




Staré Assisi je mimoriadne pekné mesto na kopci s množstvom kostolov a fotogenických historických zákutí. V uličkách sa môžete pokojne zatúlať. Ak sa odkloníte od hlavnej trasy, ktorú tvorí os medzi Bazilikami sv. Kláry a sv. Františka, rátajte so stúpaním či klesaním terénu, schodiskami i prechodmi popod domy. No hlavná spojnica je na jednej úrovni a aj tak vie cestovateľa zdržať. Prinúti nakuknúť do obchodíka, zaujme detailom, dvorom, uličkou, schodiskom. Ale stratiť sa tu veľmi nedá. Myslím stratiť z trasy. My štyria sme sa jeden druhému strácali neustále. Podchvíľou niekoho niečo zaujalo a zmizli sme si na okamih z dohľadu. Potom nás vzájomne prezrádzali balíčky v ruke, nedojedená zmrzlina, či zvyšok čokolády na nose.




Baziliku sv. Františka a všetky jej časti vrátane múzea sme stihli ešte pred návalom turistických výprav. Dolu na námestí sa ešte len vyťahovali farebné kriedy. Na prvých návštevníkov čakal rozľahlý komplex sakrálnych priestorov a múzea. Nebudem popisovať atmosféru či dojmy z interiéru, je to výsostne intímna záležitosť. Každý ju prežíva po svojom a kto tam bol, vie, o čom hovorím. Miesto má vlastnú energiu pre veriacich i neveriacich.




Po silných zážitkoch bolo treba čas na ich vstrebanie a nutnosťou bol aj oddych po fyzickej stránke a trochu hýčkania. Do trattorie sme vstúpili zrejme ako prví hostia v ten deň. Najvyšší čas, aby sme ešte stihli cappuccino bez zdvihnutého obočia domácich. Následne sme plynule prešli k aperitivo. Prichádzajúcich z hlavnej vlny návštevníkov Assisi sme už sledovali z výšky terasy s obedom na stole. Nevynechali sme dezert ani espresso.


Historické mesto Perugia sme v podstate videli vždy takmer pri západe slnka. V deň príchodu sme stihli len krátku prechádzku a večeru v pizzerii pod centrom. Nasledujúci podvečer (po oddychu z výletu do Assisi) sme vyšliapali schodmi hore a uličkami sme sa dostali až na námestie s fontánou pri katedrále. Neďaleko sme objavili nádhernú vyhliadku z terasy nad „mercatom“. Piatkový život domácich sa dobre sleduje z ktorejkoľvek terasy či baru. Perugia je známa čokoládou a čokoládovňami. Škoda, že v tom teple bolo nemožné preniesť aj takýto typ darčekov.







Perugia, Assisi aj Orvieto sa nachádzajú v Umbrii, regióne v úplnom strede Apeninského poloostrova. Hory sa striedajú s úrodnými údoliami a preto dostal názov zelené srdce Talianska. Je to jediný taliansky región bez prístupu k moru. Okrem troch spomínaných centier je tu veľa menších mestečiek s atmosférou. Ak je tu niekto dlhšie, oplatí sa navštíviť Gubbio, Spoleto alebo dedinku Spello.










