„Aspoň že tieto stavy neprišli skôr, keď som bol ešte zamestnaný“ - ležiac, neschopný sa ani pohnúť, som sa v duchu snažil nájsť v aj takejto situácii niečo dobré. Ale čiastočne to pozitívne naozaj bolo - našťastie celé toto umieranie na pokračovanie začalo až potom, ako som bravúrne vykorčuľoval z poslednej, hrozne ma ubíjajúcej práce. Veľmi som váhal s odchodom, ale nakoniec zachovanie zdravého rozumu vyhralo nad kráľovským platom... Posledné mesiace v tejto práci som už cítil, že psychická nepohoda začínala prerastať do fyzických problémov – mesiac a pol pred odchodom som skoro celý preležal s nejakými virózami.
„Hmmm, a možno to zomieranie je spôsobené tou poslednou prácou... Nie, nie, nie - to je blbosť - to by sa predsa logicky nezhoršovalo, a tie epizódy by neboli čoraz častejšie – skôr by po pár mesiacoch vymizli... „Premýšľaj, premýšľaj! Musíš na niečo prísť, inak sa z teba stane ležiak, čo si nedokáže dôjsť ani na záchod!“
A tak som premýšľal, veď čo iné môže človek robiť, keď dokáže len trochu hýbať nohami a rukami... Zatiaľ viem, že lekárska veda už stihla zlyhať a tadiaľ cesta nevedie - spomenul si na všetky tie vyšetrenia, ktoré som absolvoval, hneď ako som „zomrel“ asi štvrtý, možno piaty krát. S nádejou som ovešaný elektródami fučal, šľapajúc na supermodernom rotopede, mal som k dispozícii snáď fotky celej mojej kostry a rozbory všetkého čo šlo skúmať. A keď som po mesiaci plnom obiehania všetkých oddelení v nemocnici prišiel nazad k doktorke, mala pre mňa „dobrú“ správu.
„Všetky testy sú v normále, nemáte dokonca ani žiadne problémy z Vašej nadváhy – ste proste taký „šťastný tlouštík“... To budete asi mať len zo stresu, mali by ste sa trochu šetriť a spomaliť životné tempo“ - povedala po preštudovaní všetkých výsledkov.
„A nemôže to byť niečím iným? Ja mám pocit že už dlhé mesiace nie som v strese – som v kľude doma, nepracujem, z poslednej práce som dostal „riaditeľský zlatý padák“. A k tomu žijem už 9 rokov v šťastnom vzťahu, a jediné čo robím je plánovanie našej okružnej cesty po Európe, na ktorú sa teším...“
„Takže, ako som povedala, skúste byť v kľude, to Vám zlepší aj tie prehnané reakcie na podnety zvonku, ktoré ste spomínal, a ak by sa to zhoršilo, predpíšem Vám niečo na ukľudnenie.“ - ignorujúc môj protiargument voči jej teórii ukončila svoj návrh liečenia. Neviem prečo, ale mal som pocit že jej slová značia - „Nevieme, tápeme, tak len dúfame že sa to snáď zlepší, a keď nie, nasadíme nejaký osvedčený oblbovák“. A tak sa aj stalo, po chvíli som už držal v ruke recept na cipralex a neurol. Ale ja som tvrdohlavý, a napriek tomu, že som aj v ďalšom období zažil veľa zážitkov smrti, tie lieky zostali len na papieri...
Termín ktorý doktorka vtedy použila – tie „prehnané reakcie na podnety zvonku“ - to bolo veľmi mierne povedané to, čo ma čaká ráno, a čo odoznieva len veľmi pomaly. Vždy, deň, dva po „smrti“ som strašne slabý a každý zvuk vnímam aspoň trikrát silnejšie ako obvykle. Jediná hudba ktorú zvládnem počúvať je jemná symfonika, a ak si pustím svoj obľúbený deathmetal, do minúty mám pocity blízke bezvedomiu a neuveriteľnej žalúdočnej nevoľnosti. To značí, že slúchatká budú v meste cestou na masáž nutnosťou, aspoň trochu stlmia hluk ulice. Vyjsť na ulicu som sa doteraz v takomto stave neodvážil, pripadalo mi to ako prílišná záťaž. Aj doma priateľka v tieto dni musí chodiť po špičkách, pretože ak napríklad buchne prievan dvermi, mne sa pred očami tvorí tmavá hmla a klesám - našťastie som doteraz vždy zvládol, nejako na autopilota, dôjsť do postele... Takže zajtra ráno si ako záťažžovku vyskúšam prechádzku po centre Prahy. Čo už, všetko je raz prvý krát...
„Hmmm, vyzerá, že už aj to premýšľanie ma vysiľuje“ - pomyslel som si z posledných síl, a moje vedomie sa skotúľalo nazad do tej prázdnej hlbokej temnoty, ktorá v poslednej dobe tak často nahradzovala môj normálny spánok...
Pohľad po rokoch: Počas dlhých rokov (začiatok tohoto môjho príbehu sa odohrával v roku 2007), čo som pomáhal ľuďom s ich duchovnou transformáciou, som počul veľa podobných príbehov. A preto som si nazval túto prvú fázu “pád”. Všeobecne ide o to, že sme dovedení na rozhranie smrti v určitom slova zmysle - mnou zažívaný stav je jedným druhom pádu, niektorí ľudia čo transformáciu zažili mali podobné stavy, prípadne zažili pád psychologický, psychický, finančný. Fyzický pád občas pripomína panické ataky, ktoré ale idú až do extrému - aj ataky sú v podstate podobné a aj podobne „liečené“. Len to nie je, okrem tých najhorších, zážitok blízky smrti. Z energetického hľadiska je to taký tvrdý reset, kedy “Vyššie Ja” človeka už nedovolí aby si človek svojim myslením špinil svoje energie, a tak ho vždy, ak zašpinenie dosiahne nejakú hranicu, resetne. Základná transformácie je logicky o zmene myslenia, o uvedomovaní si právd ktoré sú pre človeka dôležité. A kým si ich neuvedomia a neosvoja nastálo, trpí. Už som stretol aj ľudí, čo žili v utrpení desiatky rokov, len preto, že nedokázali zmeniť myslenie.
Z iného hľadiska je tento stav odovzdaním energie, niečo ako keď elektrón v atóme excituje, pohltí kvantum energie a posunie sa na vyššiu energetickú hladinu.Tu ide o spotrebovanie energie na postup nefyzického Ja na vyššiu vibračnú hladinu, potom o doplnenie energie, a postup sa opakuje. A zároveň ide o čistenie energie človeka. Ale o týchto veciach budem hovoriť neskôr, v rámci sérií webinárov, ktoré kvôli záujmu klientov pripravujem.
Peter
