Žijeme vo svete plnom rituálov, opakovania, napodobňovania a zdania často zbaveného kontaktu s realitou. Albert Einstein raz povedal: Kto chce byť členom ovčieho stáda, musí sa stať ovcou. Som človekom, ktorý chce uvedené meniť alebo sa o to aspoň Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Zatiaľ čo Engels bol sukničkár, tak Marx bol permanentne zadĺžený. Za svojho života bol niekoľkokrát žalovaný za nesplácanie dlhov. Táto dvojica sa nedala dohromady preto, aby pomohla proletariátu. Chcela pomôcť najmä sama sebe. Ostatné bolo vecou vzájomnej publicistickej konverzácie, ktorá v praxi vyústila do vytvorenia krvavého kúpela 20. storočia...
Sú to hlavne nezamýšľané dôsledky, ktoré určujú rozpínanie novej, príčinnej udalosti. Väčšina ľudí je počatá v "návale" spontánnej - horúcej emócie. Vzhľad, či myslenie "plodu" (budúceho človeka) nevedia potencionálni rodičia naplánovať. Je možné "vyrobiť kus". Ostatné je "vecou" nahodilosti - nezamýšľaného dôsledku. Na božie pôsobenie sa často iba vyhovárame, lebo nechceme niesť zodpovednosť za fakt, že sme neplánovane "pošliapali cudzie" (časopriestorové) územie. Uvedené sa týka čohokoľvek a kdekoľvek: Tu, tam, predtým aj "potom".
Komunistická propaganda (ideológia) veľkohubo pretláčala názor, že človek (Ego) je ničotnou jednotkou, ktorej existencia musí byť podriadená "sile kolektívu". Človek (Ego) bol - podľa režimu - nikto a masa všetko. Pestovanie "ducha kolektívneho nadšenia" pretavovala stranou riadená propaganda do každej medializovanej informácie, komentára, "kultúrneho - výchovného" diela. Deklarovanie predstavy, že ľudská individualita (individualizmus) je v podstate na obtiaž bola vlastná aj nacistickému režimu. Komunisti a nacisti mali (niektoré) podobné ciele. Fakt, že si v určitom čase išli po krku bol skôr dôsledkom vzájomného "vytláčania sa" z politického "trhu". V rámci konkurenčného súboja bojovali o podobného voliča a to podľa známeho hesla: Kto nejde s nami, ide proti nám...
Adaptácia na ktorúkoľvek dookola opakovanú frázu (pochádzajúcu z vonkajšieho prostredia) je realizovaná pomocou adaptačného mechanizmu v mozgu človeka, no môže mať aj vrodenú zložku. Ak budete dieťaťu doaleluja opakovať, že Slnko vychádza, alebo zapadá, tak dieťa bude veriť, že "tá ohnivá guľôčka poskakuje po oblohe". Ilúzia o spoločnom majetku, či spoločne nadobudnutom majetku je podobného charakteru. Ide o kolektívnu "halucináciu".
Mesiac november sa opäť raz stane "festivalom" blogersko - publicistického drístania o "Revolúcii". O časoch, keď "sme si sľubovali lásku", keď "sme mali veľké, ale nenaplnené očakávania", keď "sme štrngali..." a tak ďalej a tak dookola. Jedna slohová (textová) omáčkoopakovačka za druhou... Rôzne kaviarensko - pivné hlavy nás budú opakovane presviedčať, že "udalosť" z novembra 1989 bola v konečnom dôsledku sklamaním pre "bežného, obyčajného" človeka. Veď načo už len bola (je) "tá" demokracia dobrá, keď "bežnému" človeku stačilo (stačí) trávenie, vylučovanie, potentný orgán a každodenné (automatizované) ritualizovanie sa v situačno - herných dejstvách, ktoré (opakoval) opakuje do zblbnutia. Lenže... November 1989 nemal byť februárom 1948, alebo januárom 1968.
Je tomu zhruba rok, čo takmer celosvetovo "fungovala" masmediálna hystéria súvisiaca s takzvaným Koncom sveta. Ten "mal" nastať 21.12. 2012. Konzumenti nenáročného mediálno - literárneho žánru zvaného Strašenie v celku ochotne skočili na lep tvorcom ilúzii. Drístanie o možnej smrti miliárd ľudí bolo (je) atraktívnou vsuvkou k rozhovorom o počasí, "zlej dobe", či (ne)vydarenom nočnom milovaní s priateľkou (priateľom) "od vedľa". Ľudia chcú klebetiť, chcú sa (ne)báť a najmä chcú mať spoločnú tému, ktorá by ich aspon krátkodobo pospájala v jeden veľký celok...
Kandidáti na post prezidenta SR sa snažia občanom - voličom nahovoriť, že Slovensko by v budúcnosti mohlo mať prezidenta, ktorý vie uspokojovať ich túžby a ktorý je bez chýb. Lenže... tak ako je nedokonalá ľudská spoločnosť, podobne je nedokonalá ktorákoľvek osoba kandidujúca na post prezidenta (a nie len na tento post). Kandidáti však vedia, aké je podtatranské povahové prostredie a preto sa hrajú na povestného Majstra M. Takého toho domáceho kutila, čo vie poopravovať každú prasknutú rúru a ktorý vie namontovať novú vodovodnú batériu. Prezident by však nemal byť Súdruhom prezidentom, ale Pánom prezidentom...
Medializovaná kritika na adresu Predsedu Spoločenstva Súhlasu (premiéra a "jeho" Smeru - SD) začína pripomínať odrhovačku (donekonečna obohrávanej piesne), ktorej refrén "nesie" prvky cvičnej - automatizovanej hernej situácie. R.F. vraj "ženie krajinu do záhuby" a "klame jej obyvateľov". Možno je na mieste položiť si otázku, kto je klamaný, kto chce byť klamaný a kto považuje klamstvo za jedinú možnú pravdu. Aj Vladimír Mečiar bol svojho času mediálne považovaný za hlavného klamára, ktorý "rozdeluje spoločnosť". Pravdou však je, že spoločnosť ako taká je prirodzene rozdelená nie pre rozmar jedného človeka - politika, ale preto, lebo nie sme "akoby nás jedna mater mala..."
Telefónne číslo je k ničomu, ak nemáte správne zoradené čísla. Rovnako tak sú k "ničomu" masmédiá, ktoré nevedia narábať s informáciou a tzv. komentáre používajú ako vatu na zaplnenie priestoru. Dôsledkom je mentálna slepota poslucháča, diváka, čitateľa. Ten len ťažko rozoznáva, čo sú témy zástupné a čo nezástupné. Namiesto toho, aby podstatná časť novinárskej obce pracovala na obmedzovaní ľudskej blbosti, ešte ju podporuje. Nedávno istá moderátorka istej známej rozhlasovej stanice poslucháčom prezetnovala "informáciu", že planéta Zem má 4700 rokov. Zo svojho "profesionálneho" výkonu mala evidentnú radosť. Ktovie, čo na to "zvieratko" menom T-Rex...?
Šéf Spoločenstva súhlasu (Robo z ľudu) si plne uvedomuje, že slovenské (najmä vidiecke) komunikačné prostredie je nenáročné. Preto si vystačí s "diskusnou" rétorikou zameranou nie na aktuálneho DebatOponenta v rozhlasovom, či televíznom štúdiu, ale na (zväčša) vidieckeho Súhlasníka, ktorý sa nepýta: "Robo! Hovoríš, čo počujem...?" "Náš" Robo v debatách komunikuje podobne, ako svojho času "jeho učiteľ" Vladimír Mečiar. Čo "diskusia" to odkaz pre vidiek: "Pozor! Bdiem a dávam pozor na Vašu Krajinu nehybnosti..."
Nedávno mi istý postarší ex-zväzák vyrozprával príbeh z dôb "kedy sa piesok lial a voda sypala". Krátko pohovoril na tému: Zväzácka schôdza (rok 1962). Šéf zväzáckej organizácie mal na nej (ako inak) hlavné slovo. Po úvodnom "bežnom" prejave si na paškál zobral zväzáka Ivana. Za čo?
Vraj Monika B. je pracovitá a vždy dodrží slovo. Takéto "niečo" hlása jeden z billboardov, ktoré sa nachádzajú v hlavnom meste krajiny Spoločenstva súhlasu, naSmerovaného do stanice Perestrojka. Niekto má "na to Nos" a niekto zas pre krátkodobé oblbnutie dlhodobo oblbnutého obyvateľstva používa komunistické textové pozostatky. Na billboarde snáď ešte mohlo byť uvedené, že Monika B. nikdy neklame, neklamala, že má rada ľudskú súdržnosť, pomoc slabším jej nie je cudzia a tak ďalej a tak dookola... jedna textová - gýčová - odrhovačka za druhou. Lenže... kde už nestačí Nos, tam treba použiť rozum... Takže "naša" Monika je pracovitá a vždy dodrží slovo...
Nejeden bloger, publicista, či novinár si kladie otázku: "Prečo Slováci na námestiach a v uliciach verejne nedeklarujú svoj názor na tú-ktorú vec verejnú - politickú"? Skutočne! Prečo sa Slováci (aspon ich nezanedbateľná časť) nevedia "zhrčiť" na námestiach? Odpoveď je (ne)jednoduchá...
Spoločnosť, ktorá samú seba daklaruje ako bandu zlodejov, nemá ani trocha sebaúcty. Alebo inak: spoločnosť, ktorá považuje svoje elity a "elity" za zlodejské a alkoholicko - drogové spolky by si mala položiť otázku: "Ktože tie elity a "elity" generuje, produkuje a aranžuje?" Nie je to samotná spoločnosť...?
Nejeden kritik na adresu Róberta Fica a Smeru - SD vo svojich medializovaných "úvahách" konštatuje, že na Slovensku už je, alebo nastupuje totalita. Uvedené "konštatovanie" je však (a to najmä) totálny nezmysel. V prostredí skutočnej totality by sa Róbert Fico nudil. On potrebuje publikum, ktoré tlieska z presvedčenia. A to slovenské (väčšinové) publikum je naozaj presvedčené, že tlieska Superhviezde...
Prirodzenou túžbou človeka je "mať sa dobre". Uvedomuje si, že príjemných chvíľ je v živote málo. Preto sníva o Rajskej záhrade bez podvodníkov, vrahov, zlodejov, gaunerov. Lenže: Bez gaunerov by nebolo hrdinov...
Viera v Boha je silnejšia ako Boh. Nie preto, že Boh "je slabý", ale preto, lebo väčšina ľudí má slabú vieru v seba, vo svoje schopnosti. "Miluj blížneho svojho, ako seba samého". Pekné, no možno by malo byť: "Miluj seba samého, spoznávaj seba samého, pestuj si sebaúctu, disciplínu a potom nájdeš dostupnejšiu cestu k blížnemu svojmu". Väčšina náboženstiev a "náboženstiev" sa snaží v človeku zakoreňovať pocit, že ľudská bytosť je iba balíčkom hriechov...
Ak chce kandidát - politik na post X, XL, či XXL poraziť (porážať) protikándidáta, musí ho zdupať pod čiernu zem. Negativizovanie politického oponenta v predvolebnej kampani je "športom", ktorý dobre (ne)poznáme. V pomeroch Slovenska sa "hádzanie blata" na politického protikandidáta odohráva najmä v olasti vyvolávania sociálnej závisti (rozkrádanie "spoločného majetku" - peniaze - kauzy), alebo vo sfére upozorňovania na nedostatok "vlasteneckého cítenia" protikandidáta. Nezriedka sa "verejne" debatuje taktiež o jeho neprofesionalite, či neschopnosti riešiť "zásadné problémy bežného - obyčajného človeka". Volič chce vidieť obraz vinníka a politik mu objednanú "vizualizáciu" ponúka na striebornej tácke... Samozrejme (a to najmä) na spôsob bulvárnej mediálnej komunikácie s "verejnou mienkou".
Nariekanie nad nedostatkom osobností v živote politickom a spoločenskom je v pomeroch Slovenska bežné. Mnoho novinárov a blogerov hľadá príčinu daného stavu v dôsledkoch, pričom často zabúdame, že nejedna emigračná vlna zmietla z tejto malej krajiny ľudí, ktorí by dnes vo verejnom živote mali čo povedať. A že nešlo iba o vlny emigračné, ale aj vraždiace je nad Slnko jasné! Najprv príčina až potom dôsledok...
Ak do roku 1968 ešte v KSČ zostali aspon nejaké zvyšky myslenia a nápadov, tak po roku 1969 (a najmä po roku 1970) v nej zotrvávali iba ľudia, ktorí členstvo v strane považovali za chlebovku. Bolo verejným tajomstvom, že členstvo v strane je účelovou záležitosťou venovanou hlavne rodine, deťom, občasnej ceste do "prehnitého kapitalizmu", postrkovačkám na lepšie fleky, prijímačkám do škôl pre detváky komunistov. Stranícke čistky z roku 1970 v konečnom dôsledku odrezali dominantne vládnucej strane hlavu. Poinvazná normalizácia postupne zabíjala a nakoniec zabila KSČ. V roku 1989 z nej zostala iba politická troska. Mohla si za to sama.
