Som bojazlivá smelá žena Zoznam autorových rubrík: ružový a modrý svet, tretie oko - fotografie, Dvere do minulosti, psie rozprávky, politika z kuchyne, Magdine puzzle, čítala som, Súkromné, Nezaradené, Moji rodáci
K jablku mám zvláštny „umelecký" vzťah od tých čias, čo sme ho v škole, v prvej triede kreslili:) Vtedy som si ho poriadne všimla - jablko, aj nášho učiteľa kreslenia. Na jablká nedám dopustiť. Sezóna jabĺk sa tohto roku vydarila. Sú červené, sladké, voňavé, šťavnaté, ako neuveriteľne nádherné pokušenie. Nezahryznúť do nich by bol hriech.
Leží na dne liptovskej kotliny, zaliata vodou, obkolesená horami. Názov nesie po jednej zo zaplavených dedín, Liptovská Mara. Obyvatelia - vytopenci, ako o sebe hovoria, sa nedobrovoľne dobrovoľne vysťahovali. Vodu a čas nezastavíš. Iba spomienky nič nevezme. Kostol z Mary, kaštieľ z Parížoviec a aj iné domy presťahovali do skanzenu v Pribyline.
Namáčala som si oči vo vode, mihla sa ako tieň, splývala s ňou, menila tvary, farby, tiene, šumela, syčala, brblala a penila ako moja stará práčka. Veru mi aj vyprala a vyčistila hlavu:)
eL ako Liptov. Ako júl, leto, slnko, obloha, lúky, polia, obilie, kaplnka, lipa. Záplaty, výhľady, pohľady, na pohľadniciach, nad dedinou Dovalovo.
Vo vesmíre som nikdy nebola a keby som aj bola, tak hneď, ako som prišla na svet som na to zabudla:) Ale predstavu mám. Raz som plávala v mori takom modrom, ako nebo a začalo pršať. Ale veľmi, veľmi pršať. Obloha a more sa zjednotili, horizont sa stratil, breh sa stratil, všetko sa okolo mňa vlnilo, a ja som nevedela, kde som, či som hore, či som dole, stúpam, alebo klesám, ale nakoniec som správny smer našla. Nie som si istá, ale možno som oboplávala aj zemeguľu:)
Chytám dážď z okna za nohy. Obloha si rozrobila zelené vodové farbičky, tak mám všetky obrázky zelené. Do ucha mi hrajú tóny zeleného dažďa. Čerešne sú zelené, aj vozík má krajšiu farbu, je poumývaný. Počujem jemné čľup-čľap, klop-klop na okno. Ako sa máš? Nesiem Ti ukázať mäkké diamantové kvapky, sú Tvoje:)
Keď som bola malá, v polovici minulého storočia, tak sme mali rádio! Nemali sme ho zapnuté stále. Nie, len vtedy, keď sme ho naozaj počúvali a sedeli sme pri ňom, ako pri niekom, kto k nám rozpráva, alebo nám spieva či hrá. Keď sme ho zapli, rozsvietilo sa zelené žmurkajúce oko. Mňa to tak fascinovalo, že som sa vydržala naňho pozerať veľmi dlho a neskôr, keď sme mali televízor, tak môj otec sa rovnako fascinovane pozeral na monoskop.
Pri okne stál starý stôl s dvoma stoličkami. Na jednej z nich sedela žena, tiež stará. Mala vyše 90 rokov a kamarátky, čo ju volali Zuzana, už všetky pomreli a tak sa obávala, kto jej príde okrem rodiny na pohreb. Občas prihladila rukou obrus na stole, alebo pozrela von z okna. Rozhodla sa, že nebude len tak sedieť a uvarí si rezance s tvarohom.
Raz na jar, pred Veľkou nocou, mama vybrala z kurníka čerstvé vajíčko a pohladila ma ním okolo tváre. To, aby si bola pekná a zdravá, povedala zvláštnym hlasom, pamätám si ho doteraz. Bolo príjemne teplé a hladké. A potom už obyčajným hlasom povedala, uvarím Ti vajko na mäkko, chceš?
Niekto sa rád prechádza mestskými uličkami, niekto horskými chodníčkami. Záleží, kde žije. Ja mám blízko k horským chodníčkom.
Upretý pohľad na obrázok, prehĺtanie na prázdno, sucho v ústach. Niekto cíti aj omamnú vôňu. Prebudený pud prežitia, hlad, ožíva:" Žena, toto navar!":) Ááno, áno vyzerá to veľmi lákavo, môžem vyskúšať, skvele to vyzerá, zvláštna kombinácia potravín a chutí. Mhmm?! Jemné, veľmi jemné, výborné. Fantastická delikatesa. Jedlo je lákavá záležitosť a je pravdou, že bez neho sa nedá žiť. Je nutnosťou aj pôžitkom. Často vyvoláva pocit životného komfortu a niekedy nahrádza, to, čo sa nedá zjesť, ani kúpiť, ak máme pocit, že nám niečo chýba.
Povie sa, biele ako sneh, ale v snehu je skrytých toľko tónov a podtónov, ako v zvončekoch v stáde bielych ovečiek, každá zvoní inak. A mne sa všade plietla aj modrá a zopár kvapiek červenej.
S-nežne padá sneh, nostalgický drozd sníva o lete s jarabinou, škorce nezabudli našu adresu prileteli do záhrady ako do špajze, štrng- brnk, dzob-dzob, švist krídel a už ich niet.
Magda pocítila na tvári zvláštny dotyk ruky, opakom dlane, niečo medzi pohladením, či potľapkaním. Drobná náušnička na uchu anesteziologičky vykukla z pod tesnej čiapky a zaligotala sa vo svetle sálového slnka, operačnej lampy. Dobre ste sa držali, povedal veľký zelený chirurgický plášť, s rozmazanou tvárou. /Ako ma ten mohol operovať, keď tak zle vidí?!:)
Čo máš nové, opýtala som sa kamarátky Denisy. Čo ja už môžem mať nové v mojom veku, okrem chorôb. Aha, predsa, mám nové čižmičky a zistenie, že nemám žiadnu perspektívu. No vidíš, v tých čižmičkách si ohromne šik. A uvedom si, veď to je ohromná perspektíva, „žiadna perspektíva", povedala som , nič nemusíš:)
Paberkovanie je hľadanie, prehŕňanie sa v niečom, kde už všetko najkrajšie a najlepšie niekto pozbieral, ale dúfate, že objavíte čosi, čo si nikto nevšimol. Nejakú zaujímavú drobnosť, skrytú, zabudnutú, alebo aj veľký žiarivý solitér. Paberkovala som sa jeseňou, aj som niečo našla, čo ma zaujalo. Popadané, schúlený, ranný mrazík, strhnutý prúdom, brezový domov, čakajúca hruška, jablkový hodvábny šál, slnko v jablku .
Prvýkrát som si ho všimla, úplne náhodou, pred nákupným centrom. Ležérne postával medzi ostatnými, očividne na niekoho čakal. Celý čierny, iba pár drobných šedivo-kovových, ale veľmi decentných doplnkov. Šarmantný kus, vyzerá tak hravo francúzsky, pomyslela som si. Zozadu som ho nevidela, nechcela som to preháňať so záujmom, ale zadok mal tiež peknú líniu. Trošku mi prekážalo, že je nízky a celý akýsi šťúply, s tým by som mohla mať problém.
Z krátkych hnedých, pohodlných čižmičiek, trčali Magde tenké nohy v hrubších pančuchách, teplej farby popadaného lístia. Farby jesenného lístia sa nedajú slovom opísať, ale veď ich každý pozná. Ani niektoré pocity sa nedajú opísať, tiež ich skoro každý pozná. Škoricovo-oranžovo-červené, ryšavé aj žlté. Môže tam byť aj trošku zelenej, prípadne tmavohnedej aj čiernej. Viem, prečo sa Magda vybrala na najbližší cintorín taká farbistá. Preto, aby prekryla smútok v duši.
Modrá až tmavo sýta farba ovocia, dobrý kysnutý koláč s posýpkou, voňavý kompót, klasický lekvár do buchiet, to sú premeny sliviek. 52 percentná metamorfóza sliviek na tekutú priesvitnú kvapalinu, prenikavej arómy, kde vás prezradí aj malá kvapka, sa mi zdala najsilnejšia a najzaujímavejšia. Okrem toho, koláč je už zjedený:)
Výstižnejší názov pre svoj román z obdobia socializmu, autor, Laco Remeň ani nemohol vymyslieť. Ak sa aj objaví v literatúre, alebo vo filme niečo z tohto obdobia, tak len v akejsi karikatúrnej podobe, jáj, ale boli všetci totálne hlúpi, so šedivým zákalom očí a k tomu ponížení bojkovia. Nebolo to len o totalitnom režime, lebo režim sa zmenil, ale naše rozmýšľanie sa nejako extra nezmenilo ani doteraz, napriek tomu, že už vyrástla nová generácia a očakávala by som od nej viac, ale nechajme to tak:)
