Som bojazlivá smelá žena Zoznam autorových rubrík: ružový a modrý svet, tretie oko - fotografie, Dvere do minulosti, psie rozprávky, politika z kuchyne, Magdine puzzle, čítala som, Súkromné, Nezaradené, Moji rodáci
Rafika je mimoriadne zvedavá žena, s konšpiratívnym sklonom, vie o všetkom, čo sa deje v jej okolí. Získané informácie spracuje a dokonale využije vo svoj prospech. Pohybuje sa v okruhu vlastného nosa, mestečka, kde žije. Prešibaná a sladká ako rafinovaný cukor. Lepkavo sa usmieva, veď ja vám len dobre chcem. Nikto by o nej na prvý pohľad nepovedal, že je poriadna rafika:)
Dejinami zmrzliny a nanukov som sa nezaoberala, ale určite existujú. Pre mňa nie je dôležité, kto a kedy vymyslel zmrzlinu, ale kedy som ju objavila ja. Mohla som mať asi šesť rokov /r.l951/ a kvôli sľúbenej zmrzline od rodičov, u Razima, som bola ochotná ísť s nimi na nedeľnú prechádzku po nábreží Dunaja.
Dávno vyšlé z módy aj z objemu môjho pásu. Relatívne pekné šaty, svetre, tričká, nepotrebné veci, to voláme staré šúchy. Výraz používaný v našej rodine, slovné dedičstvo, ani neviem, po ktorej prastarej mame. Na rozdiel od ozajstných šúchov, životnosť tohto slova je stále aktuálna, použiteľná, neošúchalo sa.
Jemne popŕchalo, ale bolo príjemne a aj ľudia, ktorých sme stretali na prechádzke, neviem čo sa s nimi porobilo , ale tak pekne sa na mňa usmievali, až mi to bolo podozrivé. Čo je, čo sa tak na nás pozerajú, pýtam sa muža. Žiariš ako malá elektráreň, produkuješ silný prúd radosti, od hrdosti si vyrástla do neba, každý vidí, že si čerstvá stará mama, ktorá prvýkrát kočíkuje. Si niečo medzi kvočkou a pávicou:)
Načúvam, ako niekto vytrvalo celú noc púšťa sprchu. Najprv voda jemne šuští, potom je chvíľu ticho, potom, akoby sa pretrhlo potrubie a počujem rútiaci si vodopád, znova jemný šplachot, zvláštna svieža vôňa. Ráno som otvorila oči, ako okno do záhrady a pozerala, ako sa umýva dažďom jablko. Nechalo si len znamienko krásy, nepoutieralo sa, nechalo stekať po sebe kvapky vody. Mladá jarabina sa jemne červenala, pod dažďovou sprchou. Poumýval mi aj okná. Mal by to trošku viac šetriť vodou.
Sú dni, keď mi nikto nevyhovie, aj keby mi čítal myšlienky. Mohol by sa od námahy pokrájať aj na kúsky, nevyhovie. Jednoducho preto, že sa sama neviem prečítať. Cítim naliehavosť formulovať sa do slov, vypustiť ich a nechať ich , pre mňa za mňa, nech vyletia komínom, alebo do korún stromov a tam nech sa medzi sebou hašteria ako vrabce. Potrebujem mať prázdnu a čistú hlavu, no a čo?! Veď potom si ju zase niečím zaplním.
Šuštia jemnými, dlhými hodvábnymi sukňami s presvitajúcimi žilkami s farbenými do modrofialova. Ich pohyb vo vánku je graciózny a elegantný. Je ich čoraz menej. Ich divé príbuzné v kratších, nariasených červených sukniach, tie sú všade, kde ich vietor zaseje. Šťastne tancujú, natriasajú sa, osoh z nich veľký nie je, ale sú krásne.
Namažme si kolená, namôjdušu sa vydáme, spomenula som si na ľudovú pesničku, keď som si večer natierala koleno liečivým sajrajtom. Táto predstava vedľajšieho účinku mazania kolien ma rozveselila.
Celý deň bolo pod mrakom. Popoludní sa trochu vyčasilo. Odkiaľsi, z pokladnice detských spomienok sa mi pred očami vynoril obraz starého otca, ako sa v letné, nedeľné popoludnie chystal na sviatočnú prechádzku. Najprv sa oholil britvou do hladka. Potom si obliekol bielu naškrobenú košeľu, vestu, na hlavu si dal ošúchaný čierny klobúk a vybral sa do polí, na lúky. A keď sa dlho nevracal, stará mama povedala, určite zadriemal v sene. Ani do kostola, ani do krčmy nechodil.
V detstve ma očaril zlatý zub pani H., našej susedy. Nemohla som sa neho vynadívať. Vždy sa zaligotal, keď otvorila ústa pri rozhovore s mojou mamou, alebo keď sa zasmiala. Zub "hádzal" malé zlaté hviezdičky. Nádhera. Ten musel stáť peňazí, to si hocikto nemôže dovoliť, povedala mama. No, na krankasu jej určite neurobili, tú korunku krásy, zasmiala sa mama. Všimla som si, že jej chýba naboku jeden zub.
Ukryté v dreve a v sedmokráskach. Srdce stromu. Hodiny ukazujú približne 20 rokov a trištvrte na štyri. Žena je staršia a preto je ukrytá v tieni sedmokrások - krások:)
Nemýľ ma, tvojimi názormi, povedala som môjmu mužovi, mám vlastné! Dospela som k nim, ani neviem ako. Možno som sa taká už narodila. Taká múdra?! Nó jasnéé, aby si mi nevrátil, uškrnula som sa na Petra. Ja nehovorím, že som neomylná. Nerada sa učím, v určitých veciach som nepoučiteľná a tvrdohlavá. A vieš prečo?! Lebo nepovažujem za potrebné všetkému rozumieť, pre mňa je najdôležitejšie rozumieť sama sebe. Nenechám sa pomýliť, dokonca, ani dobrými knihami:)
Povedať, že nemám rada jar, by bolo skoro rúhanie a okrem toho, nie je to pravda, aj keď určité výhrady voči jari mám. Jar ma znervózňuje a vždy to bolo tak. Zvláštne očakávanie, nepokoj prestane, keď zakvitnú čerešne. Čakám najmä na jednu divošku v lese. Minulý rok nemala dobrý, ale tento rok som ju bola pozrieť a rozkvitla .
Prelínanie. Voda, zem, obloha. Biela, modrá, hnedá, zelená. Hore-dole. Prelínanie. Voda, zem, obloha. Biela, modrá, hnedá, zelená. Hore-dole. Prelínanie. Voda, zem, obloha. Biela, modrá, hnedá, zelená. Hore-dole.
Aby sme mohli privítať Vesnu - Jar, musí jej zima uvoľniť miesto. Staroslovenská bohyňa Morena, na Liptove Marmuriena symbolizovala zimu, smrť, chlad. Podpálime ju, hodíme z mosta do Váhu, nech si pláva preč, jej vláda skončila. Vitaj jar:)
Prosím vás, kde je tu nejaké nákupné centrum, oslovil ma na námestí mladý muž, s veľkou taškou cez rameno. Môže byť Tesco, pýtam sa? Výýborne! Niečo vám prezradím, tajomne mi naznačil a pridal široký pomajbovský úsmev. V najbližšej dobe tam otvárame novú francúzsku predajňu s originálnymi francúzskymi parfémami, ešte ich nikde nekúpite!
Naozaj chceš ísť na film Habermanov mlyn, opýtal sa ma môj muž. To nie je film po ktorom večer pokojne zaspíš. Viem, ale myslím, že by som mala ísť. Prirovnala by som to k pocitu, prečo musím niekomu vzdialenému ísť dať posledné zbohom. Dobre viem, že ma to bude bolieť, žiadne vysvetlenie sa nedozviem, ani prečo sa to stalo, a ani čas sa nedá vrátiť späť, jedine, že by som sa poučila z cudzieho osudu.
Kedysi, žena bez rukavičiek, bola ako „nedoobliekaná". Nebola to výsada len určitej spoločenskej vrstvy. Mestské ženy nosili rukavičky a klobúky a ženy na dediny, ak nenosili všelijaké čepčeky ku kroju /neraz drahšie ako klobúky/, tak v lete nosili ľahké, svetlé kartúnové šatky a v zime „štofky". Nemám rada slovo slúžka, ale aj slúžky nosili rukavičky a klobúky, bola to pekná móda. Viem to podľa fotografie mojej mamy.
Nahla som sa nad zábradlie dreveného mostíka a pozerala na priezračne čistú, horskú rieku. Tá ľadová voda vrie, napadlo ma. Čím dlhšie som sa na ňu pozerala, tým mi bolo horúcejšie. Ponorila som sa do jej prúdu očami, ako do vlastného vnútra. Bolo absolútne ticho. Nepočula som ani hukot vody, ani svoj zrýchlený dych. Na okamih sa mi zdalo, že voda stojí a ja sa rútim dole dolinou. Možno sme sa na chvíľu vymenili.
Ešte pred pár rokmi, človek ovládajúci anglický jazyk a majiteľ kostýmu, prípadne obleku, tak sa mohol okamžite a rovno stať aj managerom, tak sa to cenilo:) Dnes to už nestačí, lebo na Slovensku skoro každý vie po anglicky. Od malých detí, cez barmanku až po ministra. Iba ja, len tak, habkám. Pravdaže sa slovník a znalosti líšia úrovňou, primeranou spoločenskému postaveniu, alebo aspoň by sa mal:)
