Stanislava Bratková
Štádium Šťastia
Keď zistíš, že konečne prišiel, svojím šarmom a slovami až pod kožu Ti vzišiel. Bez toho, aby pohol rukami. Pohol niečím celkom iným.
Nič netrvá večne,napriek tomu nikdy nič celkom nezmizne. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené

Keď zistíš, že konečne prišiel, svojím šarmom a slovami až pod kožu Ti vzišiel. Bez toho, aby pohol rukami. Pohol niečím celkom iným.

Nový rok, pre niekoho nový život, pre niekoho nič nového. Pre niekoho noc ako každý iná, pre niekoho jedinečná alko-slina.

,,Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať. " Miroslav Válek, autor myšlienky, určite vedel, prečo to vraví. Je tak? Domov Ti poskytuje v podstate všetko. Len sa zamyslime. Človek ráno vstane z postele. Čaká ho práca či škola. Ironicky zaplače, keďže lenivosť je silnejšia. Ale, keďže máme posledný víkend pred Vianocami, hor sa radšej na nákup.

Pomaly, ale isto vo vzduchu nepoletujú len snehové vločky, ale aj okorenená predvianočná atmoféra. Trošku stresu tu, trošku tam. Parkoviská nákupných centier začínajú zažívať cez víkendy hojnosť preplnenia. Nudu v obchodoch pozvoľna zapĺňajú ľudia s jedným inteligentným telefónom pri uchu a druhým v ruke. Ženú sa butikmi, narýchlo zháňajú niečo neosobné, len aby bolo, lebo čo chvíľa príde Santa a musí zabezpečiť deťúrencom zapratanie priestoru pod stromčekom a ešte aj pol obývačky...

November, vitaj. Ako sa máš? Od minulého roka si sa vôbec nezmenil. Aj tvoj dnešný príchod bol melancholický, zahalený v hmlistom, pochmúrnom dni. Ale predsa len, v túto noc vynikáš zo všetkých nocí najviac!

Život je plný nečakaných udalostí, osudových stretnutí, život je plný radosti, zároveň aj smutnej samoty.

Baladické šero. Tajomná Hmla. Jemný vánok. Smrkajúce nosy a šuchotajúce lístie ozvučujúce melancholickú jesennú idylku. Až príliš precítené, však?

Vždy to chce len čas. Uvedomí si po chvíli každý jeden z nás. Lebo naozaj sa nemýli a nikdy neopakuje sa jedine len - čas.

Naučila som sa kráčať vlastným smerom, z pekla urobiť si nebo. Naučila som sa, že ťažkosti neprichádzajú len tak. Sú dané len najsilnejším, aby zistili čo je to byť trpezlivejším a oslobodili sa od nich ako vták.

Čo je to vlastne láska? A kým je podmienená? Kedy sa prejavuje táto kráska? Kde je vôbec začlenená?

Skratové situácie vraj posúvajú ľudí vpred. Ak sa nad tým zamyslíme, vpred ponúka širokú paradigmu možností ako si tento pojem vysvetliť. V dnešnej dobe sú to prípady časté, bohužiaľ, z toho nebezpečnejšieho uhla pohľadu – obsahujúc množstvo násilníkov, samovrahov, v najhoršom prípade teroristov. Aby som nezačala zhurta o kritických témach, ďalej trošku odľahčenia ...

Všetko ide ako má, život sťa ružová záhrada. Ale? hoplá. Tráva sa nám pod nohami rozšliapala. Páchne zvykom, starým nechutným trikom. Farba vyschla, suchý pocit chladným nohám nahnala.

Váž si, čo máš, hovorí sa.. Lenže, čo ak príde zrazu niečo alebo niekto, pri kom sa všetky stability zachvejú?! Pravidelná istota naberie príchuť nepoznanej túžby. Okúsiš?

Krásny slnečný víkend mi naznačil, že si urobím krátky výlet k starým rodičom na dedinu. Autom je to zhruba hodinu a pol. Stiahnuté pesničky v mobile, mamina ako spolujazdec dobre naladená a málo dopravných prostriedkov zaručoval pohodovú jazdu. Ale dokedy? Nebojte sa, nebude to žiaden plytký príbeh o jari. Skôr plytkosť našich najvyšších..

Často útekáme za vecami, ktoré sú nedostupné. Nedostupné nie preto, že si ich nemôžeme finančne dovoliť, ale preto, že ktosi kdesi vie, že z nich nebudeme mať úžitok, ako by sme očakávali. My sme následne namosúrení, podráždení, vadia nám všetci naokolo, pretože sa nám nedožičilo toho, po čom nám tak srdce plesá.

„Non schoale sed vitae discimus“, v preklade, „Neučíme sa pre školu, ale pre život“. Predpokladám, že tento výrok maestra Senecu pozná veľká časť populácie a v dnešnej dobe si ho uvedomuje čoraz intenzívnejšie. Presnejšie povedané, stotožňuje sa s ním.

Týždeň mimo mesta na vidieku má svoje čaro. Má ho aj pri rekoštrukcii domu, kedy na povrch vychádzajú nielen mravce, prach a minúty či hodiny neporiadku. Občas sa pritrafí aj chlieb v chladničke alebo len vŕtačka v mrazničke. Keď už je reč o vrtaní, často ľuďom vŕta v hlave aj otázka - Tak veľa?! Či už času, alebo peňazí. Pri takýchto prestavbách je potrebné pripraviť si aj jedno, druhé, ale aj tretie - pomocnú silu, rozumej majstrov.

Úha, úha.. Moja nervozita momentálne žiari pestrofarebne sťa dúha. Zmiešané pocity ovladajú myseľ, ktorá sa už len letmo na niečo sústredí. A dôvod tejto vzrušenoznepokojenej nálady je úplne prostý. Prijímacie skúšky na vysokú školu. Už si môžem hovoriť úspešná maturantka, ktorá na vlastnej koži pocítila, že maturita je len formalita. Pár dní, no dobre, týždňov som si užívala to ničnerobenie, nekonečné spanie, voľnosť, nezávislosť od učebníc, lahodný pocit, že to všetko je už za mnou a dokonca prístup od dverí k písaciemu stolu v mojej izbe je príjemne vykorigovaný. Kiež by také boli aj moje celodenné neutíchajúce myšlienky bubnujúce na mozog. Šepkajú, že ak sa mi to zajtra podarí, budem aj úspešná absolventka prijímačiek? Dal by Boh...

Tento článok nebude o politike. Nebude o škole. Nebude o priateľstve. Nebude presladený a vlastne vôbec, sladkosť života v ňom bude charakterizovaná a spomenínaná len v podobe deficitu. Stretnutie so sentimentalitou - veľmi možné.