Od malička bol pre mňa sneh každoročnou realitou a palmy nereálnou exotikou. Teraz je to naopak. Predminulé treskúce Vianoce som drkotajúc zubami prehlasovala, že takéto zimy sa nedajú vydržať a blahorečila vynález skvelého zimného životabudiča, akým je čaj s rumom. A ešte južanské podnebie.
Ale asi to tak bude vždy, že my nevďačníci túžime práve po tom, čo nemáme. Dnes ráno mi pár drobných vločiek, ktoré si akoby samy neboli isté, či naozaj chcú byť snehom a chladnejší závan vetra niečo pripomenuli a mne sa zacnelo za tou našou „ozajstnou“ zimou. Za mrazivým tichom, v ktorom človek počuje ešte aj vlastný dych a kroky. Niekde na konári nehybne sedí schúlený osamelý vtáčik, našuchorený, aby mu bolo aspoň trochu teplejšie a na konci tej zimy čaká horúci čaj, ktorý nikdy nechutí lepšie ako po prechádzke zasneženým lesom.
Napríklad takýmto...
Tušenie cesty
Konvergencia, alebo pekne po slovensky, zbiehanie :)
Sieť
