Dnes bol inaugurovaný za nového prezidenta našej krajiny, čo treba rešpektovať. Rešpektovať druhého, aj napríklad hlavu štátu, avšak neznamená stratiť z pohľadu a cielene vytesniť kritický hlas, ktorý mnohým našepkáva, že dlhý prejav, ktorého sme boli svedkami, je len spleťou prázdnych rečí a fráz - prázdnych, ako sa pre mnohých javí samotná osoba nového prezidenta.
Nový prezident totiž nie je „tabula rasa" a v najvyšších politických kruhoch, po boku najúspešnejšieho politika histórie Slovenska, sa pohybuje dlhé roky. Prezident Pellegrini nie je náhodným produktom osudu a rovnako ani nie je túžbou jedného človeka stať sa hlavou štátu. Je to veľmi dobre premysleným taktickým manévrom tých, ktorí najprv našli únikovú cestu v podobe vytvorenia falošného duplikátu Smeru - falošného hlasu na manipuláciu spoločnosti, v podobe strany Hlas. História totiž dáva za pravdu a rozdiel medzi týmito dvoma politickými subjektami už dnes takmer neexistuje. Prečo by mal teda človek veriť, že rovnako tomu nebude ani v prípade zastávania a vykonávanie funkcie prezidenta štátu, ak samotný najsilnejší muž slovenskej politickej scény tvrdí, že všetko, čím sa Peter Pellegrini stal, je len jeho zásluha?
Navyše mnohí nemajú pamäť akváriovej rybičky a veľmi dobre vnímame, aký typ predvolebnej kampane vyniesol Pellegrinimu rekordný zisk hlasov. Aj vďaka mobilizovaniu najspodnejších prúdov spoločnosti na jednej strane, osočovaním protikandidáta, démonizovaním medzinárodných štruktúr, vďaka ktorým Slovensko ešte stále patrí do najbohatšej skupiny štátov sveta a hraním sa mierotvorcu a posla pokoja a mieru a strane druhej sa vytvoril obraz človeka, ktorý takto rozdelený národ dokáže spájať.
Peter Pellegrini je ťažko čitateľný človek. Na rozdiel od svojho učiteľa sa nevyznačuje vyhraneným spôsobom komunikácie, neprejavuje agresivitu, nie je politickým „žralokom" a nevlastní excelentný rečnícky šmrnc. Vďaka skvelému marketingu a budovaniu kontaktu zo svojim publikom sa skutočne javí ako človek zmierenia a mieru. A je veľmi pravdepodobné, že taká je aj skutočná tvár človeka, ktorý by možno niekde, v alternatívnom vesmíre, bol skutočne príkladným a ukážkovým politikom - prezidentom zmierenia, prezidentom všetkých; ako aj apeluje vo svojom prejave. V realite je však previazaný s tým a tými, vďaka ktorým dnes absolvoval svoj najväčší deň.
A preto Vo svojom prejave naznačil to pamätné „gašparovičovské": „Som ako keby člen Smeru..." Vo svojej ľúbeznej reči vyzval k zmiereniu a potom, tajne, v skrytosti jemu vlastnej, ukázal prstom na vinníkov toho strašného a odsúdeniahodného činu.
Toto zmierenie nie je cesta zmierenia - s tým sa nemožno zmieriť!
Pellegrini vo svojom dlhom prejave, odkazujúc na mnohých velikánov našich dejín, použil viackrát vyjadrenie: „Musíme mať istotu..." Aká je tá istota?
Čo sa však skrýva za týmito krásnymi riadkami ukáže až samotný čas a skutky! Je ťažko uveriteľné, aj napriek tomu, že by sme si to tak veľmi želali, že Peter Pellegrini môže prekonať svoj tieň a stať sa skutočne nezávislým prezidentom, ktorý spoločnosť spája. Na to je až moc prepojený so svojou minulosťou...aj v tom, čo my vôbec nevidíme, ale tušíme.
A čo ten múr? Áno, v tom mal nový prezident pravdu. Tento múr tu stojí a rád by ho zbúral každý z nás. Tieto múry sú v našich rodinách, na pracoviskách, v spoločnosti - sú rakovinou našej spoločnosti. Na jeho pád je však potrebné viac ako nový prezident. Zo spoločnosti by sa musela vytvoriť neutíchajúca manipulácia, klamstvo, agresivita,. legitimizovanie vulgárneho chovania, šteklenie primitívnych pudov...je potrebný reštart. Mnohí politici ho však nechcú, rovnako ako nechcú zmierenie. A to zmierenie nechcú ani ich voliči... A drahý pán nový prezident. Bez toho, aby som počúval Vaše sladké rečí, mnohí veľmi dobre vieme, aj z našich vlastných životov, že zbúrať tento múr je nadľudská úloha. Preto aj to Vaše „Pán Boh ochraňuj..." by nemalo byť len prázdnym heslom na balamutenie „veriacich".
Idem sa radšej modliť tú modlitbu za Slovensko...
