Je priam príznačné, že práve v čase, keď si pripomíname jednu z najtemnejších škvŕn slovenskej histórie, kedy bola tajná služba hanebne zneužitá na nekalý politický čin, šéf tajnej služby sa stane, zatiaľ za nevysvetlených okolností, účastníkom kurióznej dopravnej nehody. Niekto by mohol namietať, že veď je to len obyčajný ľudský príbeh, veď účastníkom, alebo nebodaj aj vinníkom dopravnej nehody, sa môže stať každý z nás. Čestnému človeku sa však pri pohľade na „krikľavý" športiak vynoria spomienky na „vidličku v Kaliňákovom čele" a celé tie neskutočné debaty na poľovníckej chate...
Odhliadnuc od toho, že v civilizovanej demokratickej krajine by okamžite vysokopostavený štátny činiteľ podal demisiu, aby sa prípad poriadne vyšetril a na znak úcty k občanom a štátu... V normálnej civilizovanej demokratickej krajine by sa šéfom tajnej služby nikdy nestal človek, ktorý so svojimi ďalšími pochybnými kumpánmi spriadal plány na záchranu kože obvinených, človek, ktorý nevie vysvetliť pôvod svojho majetku - a vlastne aj otvorené prizná, že to auto, v ktorom pri nehode sedel vlastní, ale nejako ho pozabudol uviesť v majetkovom priznaní... Veď čo - dopíšeme, nie?
To, že do istej (a miestami značnej miery) nežijeme v civilizovanom demokratickom štáte je ale mnohým úplne jasné. Zodpovednosť musia niesť obyčajní ľudia a tí rovnejší odchádzajú nepotrestaní a žijú si svoj politický dôchodok v kľude na slobode. V horšom prípade si naďalej užívajú svoje „ťažko vybojované" kariéry, prípadne za odmenu postúpia o stupienok vyššie.
30 rokov špiny
Od únosu prezidentovho syna, ohrození jeho zdravia a zneužitia tajnej služby uplynuli tri desaťročia. Človek by si myslel, že toto temné obdobie aj s týmto ohavným činom, ktorý tiež zostal nepotrestaný, je len škvrnou našej temnej postkomunistickej minulosti. Tajná služba však bola permanentne využívaná na špinavý politický boj - v poslednom čase najčastejšie na vnášanie strachu do spoločnosti, a to strašením rôznymi prevratmi, ktoré mali a majú údajne organizovať tajomné sily zo zahraničia, napojené na domácu občiansku spoločnosť a opozíciu.
Paralel medzi týmto dávnym obdobím a súčasnosťou je podstatne viac. Aj teraz je šéfom tajnej služby človek blízko spriaznený s vládnou garnitúrou a to dokonca aj pokrvne, čo rád aj prezentuje svojou tetovačkou otca na ruke.
Rovnako môžeme nájsť podobnosti aj pri snahe o vyvinenie sa, respektíve vyhnutie sa trestnému stíhaniu. Mečiar to urobil „na hulváta" - jednoducho využil možnosť a udelil dlhoročné amnestie. Ficova vláda účelovo zmenila Trestný zákonník, vystavila tak bez hanby bežných občanov stavu ohrozenia (ak sa pozeráme na štatistiky trestných činov z obdobia od účelovej zmeny).
A čo s tým má tajná služba?
Niekto by namietal, že vlastne nič - že vina v prípade zavlečenia prezidentovho syna nebola súdom nikdy dokázaná a že si v podstate robí svoju „tajnú robotu". Preto sa aj nazýva „tajná".
Dnes si však pripomíname to, kam až môže zájsť stav nedôvery a hrozivej nevymožiteľnosti práva. Dnes sme svedkami toho, do akej veľkej miery štát zlyháva - všetko vďaka a kvôli tým, ktorí na blaho občanov zvysoka kašľú.
Dnes čítame, že na jar môže opätovne ožiť súd v prípade únosu prezidentovho syna. Nájde sa však väčšina občanov, ktorá v tomto prípade verí v spravodlivosť? Pre správnosť úsudku si skúsme nájsť odpoveď na to, či sa objektívne objasní včerajšia nehoda šéfa SIS a bude vyvedená osobná zodpovednosť... Nedopadne to náhodou tak, ako keď nafotili klamajúceho šéfa SIS v jazere?
Aký progres sme ako demokratická a slobodná krajina spravili za tých smutných 30 rokov?
