Keď v októbri minulého roka ukrajinské tajné služby upozornili, že Kachovská priehrada bola zamínovaná a Rusi ju môžu vyhodiť do vzduchu, nič sa nestalo. Možno práve len vďaka taktike "oznámenia" alebo vďaka upokojeniu sa, že ukrajinské vojská sa predsa len nedostanú ďalej ako k brehom Dnepra... O viac ako pol roka neskôr zaznieva silná explózia, zmerateľná seizmologickými stanicami aj v ďalekom Nórsku. "Ivan" to možno takto neplánoval, možno chcel len skutočne postrašiť, ktovie. Výsledkom je jedna z najväčších environmentálnych katastrof v novodobej histórii. Ekocída, ktorá však nekončí zničením vzácnych prírodných oblastí, miliónmi uhynutých rýb a tisícov ďalších živočíchov. V jej pozadí prebieha žalostná humanitárna kríza. "Oslobodzovanie ruskojazyčného obyvateľstva" v praxi...
Práve skutočnosť, že v zatopenom regióne (siahajúcom niekde od Piešťan po Bratislavu) sú stále ľudia, z ktorých mnohí sú uväznení na najvyšších poschodiach svojich príbytkov, bez prístupu k pitnej vode, potrebným liekom a jedlu, svedčí o brutalite tejto vojny. Aj vojna by mala mať svoje pravidlá, červené čiary zakotvené "inteligentným" ľudstvom, ktoré po hrôzach zločineckých režimov 20. storočia, už viac nechcelo byť svedkom toho najhroznejšieho konania človeka; presahujúceho zvieracie pudy, prerážajúce samotné dno toho, čo najzvrátenejší človek dokáže spraviť človeku a prírode. A práve to sa teraz deje!
Veď dá sa vôbec slovom popísať ostreľovanie ľudí, ktorí riskujúc svoj vlastný život, na člnoch vyrážajú zachrániť ženy s malými deťmi, choré starenky a nevládnych starčekov? Podobá sa to hľadaniu nových a nových spôsobov hubenia škodcov v domácnosti alebo na záhrade. "Najprv nás bombardovali, potom tyranizovali, teraz nás chcú spláchnuť vo vode a keď sa chceme zachrániť, tak na nás strieľajú...", opisuje šialenú realitu obyvateľka jedného z ostrovov.
A na druhej strane rieky, tam kde sú ešte stále zhromaždení "záchrancovia Ruska a svetového poriadku", tam pre istotu nedochádza k žiadnej evakuácii, žiadnej pomoci...naopak, smrť sa pomaličky blíži a my až s odstupom čase všetko zbadáme; po opadnutí masy smrteľnej vody, ktorá skutočne prináša míny, znečistenie, choroby a skazu... až vtedy ľudstvo, podobne ako v Buči a na iných miestach zbilancuje tragédiu, ktorú spôsobil moskovský šialenec, novodobý vrah, verný nasledovník Petra Veľkého, Hitlera a Stalina...
A čo na to svet?
Bezmocne sa prizerá. Podobne, ako sa prizeral besnému mačetovému vraždeniu v Rwande a pri iných besneniach. Mysleli sme si, že toto sa už v 21. storočí nemôže diať, mysleli sme si, akí sme už ako ľudstvo dokonalí a vyspelí. Mysleli sme si, no stále neexistujú páky na zastavenie tyrana a dokonca ani na pomoc v takto rozsiahlej humanitárnej kríze.
A u nás? "Analytici vysokej školy života" sa snažia ospravedlňovať, konšpirovať o tom, ako si to Ukrajina odpálila sama, stále sa vracajúc k bombardovaniu Juhoslávie a iným epizódam histórie, vytrhnutým z kontextu. Dokonca som začul už aj niečo o Vojne vo Vietname. Zhlúpnutí, oblbnutí, zaslepení nenávisťou voči USA, nespokojní so svojím životom, bez štipky empatie a snahy porozumieť utrpeniu ľudí a nemiernemu ekologickému nešťastiu. Bliakajú niečo o mieri a pritom fandia najväčšiemu zlu, aké Európu postihlo od skončenia druhej svetovej vojny.
Čo bude ďalej?
Mnohí z nás by radi vedeli, spínajúc ruky k nebu. Jedno je však isté. Červené čiary neexistujú a možnosti teroru neobmedzené. Nad zničenou priehradou drieme obrovský nukleárny obor, na Kryme zas podmínovaná chemická továreň. Do Bieloruska prídu taktické jadrové zbrane a ten šialenec je jednoducho utrhnutý z reťaze... Bože, chráň a pomáhaj!
