Človek by sa pri to všetkom aj poriadne schuti zasmial. „Hymna nie je pre vás", zaznelo by na štadióne (alebo inom podujatí) namiesto výzvy na povstanie a uctenie štátneho symbolu všetkých občanov a obyvateľov krajiny. Dodatok by mohol znieť asi tak, že „Povstaňte len tí, pre ktorých je..." A tak by vstali len tí, ktorí obdivujú isté politické subjekty a ich reprezentantov, potom možno nejakí prívrženci konšpiračných teórií, pravicoví extrémisti a iné skupiny. Teda to si myslím ja, čo pod tým „pre iných ľudí" myslel samotný autor novej verzie slovenskej hymny, na ktorú sa „všetci netrpezlivo tešíme". Z reproduktorov by ešte zaznel ďalší dodatok: „ostatní zalezte niekam do dier... " - tak by sme odbehli do bufetu alebo na vecko. Potom, po hymne, by sme sa vrátili k tým, pre ktorých hrala hymna. Slová Oskara Rózsa sú také absurdné, že človeku sa razom zakrúti hlava a pýta sa, či je toto naozaj skutočnosť. Všetko po tom, ako v najväčší sviatok demokracie, počas 35. výročia konca totalitnej pliagy, istý europoslanec pozdraví prítomných „...česť práci súdružky a súdruhovia...".
Pre obdivovateľov umenia ?!
Už to tu niekto načrtol, ale opakovanie matka múdrosti. Oskar možno ani netuší, koho svojimi poznámkami, ktoré by človek vyslovil možno po otočení niekoľkých „íp" alebo „ejlov" (k čomu v Londýne podľa fotiek došlo)... koho vlastne Oskar oslovil. Nech sa pod tou skupinou vyvolených, pre ktorých je nová verzia hymny určená, skrýva ktokoľvek, jedno je isté - určite to nie skupina ľudí, ktorá má extrémne silný vzťah k umeniu a k práci hudobných skladateľov tobôž.
Keby Oskar nezinkasuje odmenu, ktorú mu zaplatíme, bez hlbšej diskusie, my všetci, určite by mu ju nezaplatili tí, pre ktorých že vraj nové noty napísal. Možno sa mýlim, ale životná skúsenosť nepustí. „Pán" hudobný skladateľ, pre toto portfólio občanov sú hudobní skladatelia kaviarenskými povaľačmi, zbytočnými zamestnaniami, nímandami... Teda zrejme pokiaľ si ich nezískaš šírením bludov, konšpirácií, nezmyslov a obdivom k ich obľúbeným vzorom...napríklad návštevou v Londýne.
Prekrývanie problémov
Problémov, ktorým čelí krajina, spravovaná politikmi, ktorí buď sledujú rýdzo mocenské ciele alebo neschopnými indivíduami, ktoré si v politike riešia svoje vlastné komplexy a choré egá. Problémom je aj samotná koaličná kríza, ktorá skutočne je a dala sa dostatočne predvídať. V snahe získať koaličnú kapacitu totiž bager siahol na dno najšpinavších bažín. Následne sa politici snažia z tohto smradľavého bahna vytvoriť pitnú vodu. To sa samozrejme nedá. Našťastie pre nich je tu stále značná skupina ľudí, ktorých stačí piť aj zakalenú vodu - ktorým stačí predhodiť omrvinky. A nakoľko mnohí súčasní koaliční politici nasľubovali tvrdé odvety, zatykače a väzenia, a keďže sa zmenou trestného kódexu podarilo naplniť základné ciele a ostalo akosi prázdno a koaličné štiepenia a hádky, tieto omrvinky treba rozhadzovať. Omrvinky avšak musia byť obalené patričnou dávkou nenávisti a hnevu. To je totiž pokrm pre mnohých Slovákov, ktorí akoby načisto stratili rozum (alebo ho nikdy ani nemali?!).
Rozdeliť a vládnuť
Už takmer nie je týždňa bez toho, aby sa do slovenskej spoločnosti nezasieval rozkol. Svet žije na prahu tretej svetovej vojny a my sa tu doma, národ holubičí, bez skutočného dôvodu, vrháme do „občianskej vojny". Tá našťastie neprebieha v uliciach, ale zatiaľ len vo virtuálnom svete. Jej ovocie je však desivé - rozbité rodiny, susedské vzťahy, rozhádané komunity, dediny a mestá. Dokedy? Odpoveď visí v neznáme. Kvôli komu a koho zásluhou? Na to odpoveď existuje. A aj keď každá strana sa snaží ukazovať prstom, pravda je len jedna. „Čo je pravda?", spýtal by sa Pilát - pravdou je, že sa skutočne rútime nesprávnou cestou, cestou rozdelenia, cestou do pekla.
Slovensko dozaista prekonalo mečiarovské rozdelenie spoločnosti. Nová hymna ho z tejto biedy nevytiahne - veď ani nie je pre všetkých... Pre nás, pre ktorých nie je, „máme zaliezť niekam do dier, lebo nás čas sa kráti..."
Umelec prehovoril...
