Bolo to už dávno. Matne som si po krásnom telefonáte spomenul na ten rýchly rozhovor v kuchynke školy. Práve som si chcel vychutnávať kávu, keď sa kuchynka zaplnila. Nuž, človek vtedy musí chvíľku počkať a niekedy si všeličo vypočuť. Keďže práve prebiehala rekonštrukcia kuchynského nábytku, všetka debata sa točila okolo neho. Zrazu zazvonilo a všetci odišli - všetci okrem mňa a večne usmiatej kolegyne. Aj ona spustila o kuchynskom nábytku. Práve totiž začala žiť s priateľom a rovnako aj u nich prebiehala prerábka. Myslel som si, že jej nepomôžem, ale zrazu z nej vyšlo, že sa teší z mojej plánovanej svadby...
Pochopil som. Žena omnoho staršia ako ja, možno už takmer v staršom strednom, veku...túžila tiež vstúpiť do manželského života. Debata zvážnela, oči jej jemne zosmutneli. Ja som sa len usmial a hovorím, že pri troške trpezlivosti, dôvery a vzájomného porozumenia (možno aj rozhovoru), všetko dozaista príde. Nevedel som viac a ani som nechcel. Nepatrím k tým, čo sa ľudí vypytujú na súkromie a neznášam neslušné otázky na dieťa, na partnera, na... všeličo, čo môže pôsobiť nevinne a pritom tak nesmierne zraniť!!!!
Ale ona pozrela a pokračovala. Mala obavy o svoj vyšší vek a s tým spojenú túžbu po dieťati. Usmial som sa: "Len viera a optimizmus!", vyšlo zo mňa.
S kolegyňou sme sa rozlúčili. Prešli roky a ja som tiež zmenil pôsobisko. SMS-ka prišla nečakane. Zastihla ma v novej etape môjho života. Života, ktorý je taká neustála zmena a výzva.
V živote, ktorému sa vždy oplatí povedať ÁNO!
Ďakujem ti Pane za túto krásnu správu. Ďakujem ti, že kolegyňa si na mňa spomenula a nosí ma v srdci. Ďakujem za jej nekonečnú vďačnosť a aj za to, že takýto netrpezlivý závislák na káve mohol byť pre niekoho svojím "ničím" veľkým povzbudením a že moje slová mohli byť oporou niekomu, kto to veľmi potreboval!
Aj teraz už viac verím na zázraky. Veď sú v tejto pekelnej dobe také potrebné!
