Sedel pred jedným zo supermarketov. Všimol som si ho už pred časom a odkedy sa na tom mieste nevyskytujú predavači časopisov "ľudí v núdzi", rád obsadil tieto lukratívne miesta. Kľačal na kolenách a pred sebou mal, ako vždy, špinavú šiltovku. Bolo mi smutno a ľúto mladého človeka. Jeho tvár bola "dogabaná", oči s kapsičkami až po zem - tvár závislého človeka.
Raz som na neho konečne natrafil pri nákupe a tak, ako to už mám zvykom, chcel som ho niečím potešiť. Nejako som si to už zaužíval, že sa žobrajúcim vždy snažím pomôcť vecne. Či už je to nákup, jedlo z domu alebo zimné topánky a iné oblečenie - z takejto pomoci mám radosť a dobrý pocit. Osudy ľudí sú totiž rôzne, peniaze dokážu byť spláchnuté, prípadne nabehnú na "účet" vydierajúceho úžerníka, kupliara alebo iného násilníka. Počas rokov to prinieslo zaujímavé stretnutia.
A tak som, nabudený dobročinnosťou, bez myšlienky na niečo zlé, nakúpil nejaké ovocie. Veď aj závislák potrebuje vitamíny. Určite som nemyslel na to, že by to nedopadlo dobre. Veď predsa už roky som sa nestretol s nepríjemnou reakciou; práve naopak (pozdravujem Rumuna, ktorý je už doma so svojou rodinou).
Od pokladne som kráčal ako páv. O čo vystretejší som bol, keď som v jeho špinavej šiltovke nezbadal žiadne peniaze. "JA, práve JA budem ten dobrodinec. Vzor ostatných!", myslel som si. Srdce mi horelo - ani neviem či láskou alebo namyslenosťou....
Vystieram ruky, siaham do kapsy, pomaličky chcem víťazoslávne vytiahnuť moje dary, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani traja králi. Prvé mám v ruke banány - BIO banány - podávam mu ich. On len dvihne hlavu a pokrúti do strán. Hovorí mi jasné NIE!
Vtom ma chytá amok. Neovládam sa a spustím na neho, odchádzajúc: "Žiadne peniaze ti nedám!", vykríknem zúfalo a tak hlasne, že sa otočia mnohí ľudia. S plnými taškami a s bio-banánmi si to nahnevane namierim domov.
Srdce mi vrie, panuje v ňom hnev a nespokojnosť. Pred očami sa zjavia všetci bezdomovci a chudáci sveta. "Mnohí ľudia nepomáhajú a mnohí ani nechcú pomoc...", mrlem si pod nosom a riešim blbosť - čo s toľkým ovocím, ktoré práve teraz nepotrebujem. Som ako opitý, mozog mám zatemnený...
Našťastie prišlo vytriezvenie
Jemne vyčítavý hlas manželky. Tá mi vysvetľuje, že svoju naivitu by som mal krotiť. "Nemôžeš pomôcť každému, nedá sa vyriešiť všetky problémy sveta...!", zaznieva láskavá výčitka. Hnev odchádza....
Ak mi predtým tohto mladého človeka bolo ľúto, teraz mi je ešte viac. Ach, ako zle na tom musí byť, keď odmieta aj jedlo. Vtedy si spomínam na moje chatovačky a úlety. Neodmietol som aj ja raňajky od babičky, keď sme s chalanmi stanovali v horách nablízku? Chutilo mi vtedy jesť? Možno aj jemu je podobne zle. Možno je mu ešte aj horšie - veď je závislý - na drogách alebo alkohole.
Jedlo je to posledné, na čo asi v stave delíria myslí...
______________________________________________________
Prešiel deň, zbadal som ho opäť. Tentokrát sedel pred iným supermarketom. Pri špinavej šiltovke mal opretú fotku chlapca. Možno jeho syn, možno on sám, keď bol malý...usmial som sa.
Možno som mu predsa pomohol. Nakričal som na neho a zmenil taktiku - ľudia už toľko nepozrú na neho. Všimnú si tú fotku a dostane to, kvôli čomu tam kľačí.
Aj by som bol spokojný, nebyť toho, že všetci vieme, kam jeho život rýchlym spádom smeruje.
Kiež by našiel anjela, ktorý ho dokope tam, kde ho ešte môžu zachrániť!
