Bohatí sa stávajú ešte bohatšími a chudobní ešte chudobnejšími. Túto frázu počúvam stále častejšie a stále intenzívnejšie ako jeden zo základných kameňov súčasného kapitalizmu. Je to vyjadrenie, ktoré sa dobre počúva a ktoré následne sa dá dobre dokumentovať aj na základe objektívnych ukazovateľov o majetku, bohatstve a príjmoch populácie. Na časť ľudí podobné slogany pôsobia depresívne a demotivačne, pretože získavajú dojem, že sú iba hračkami, bábikami v rukách mocných a aj tak vo svete nič nezmôžu. Pre časť ľudí však takéto slogany pôsobia ako zdroj motivácie urobiť niečo na zmenu systému a odstrániť chyby existujúceho systému. Takýto ľudia potom počúvajú často takých profétov, ktorí sľubujú nebo na zemi ak sa odstráni tento jeden problém.
Nemyslím si, že kapitalizmus je ideálny systém, naopak dobre si uvedomujem jeho chyby a sám seba označujem pravidelne skôr za ľavičiara. Nepatrím ani k tým, ktorí by boli platení peniazmi bohatých a preto ich cielene chránili. Veľmi dobre si uvedomujem chyby kapitalizmu, ale v tomto prípade mám problém s tým, či za kritikou bohatstva bohatých je skutočný problém a či to nie je iba demagogické zakrívanie skutočných problémov. Dovolím si vytvoriť opačnú tézu a síce, že bohatí ľudia nikdy neboli takí chudobní ako v súčasnosti a pokúsim sa ju obhájiť.
Začnem argumentom, ktorí sa netýka bohatstva a chudoby, ale je dôležitý z pohľadu toho, čo považujeme za spoločenský pokrok. Ide o to, ako vznikajú bohatí ľudia. Skúsme porovnať 1000 najbohatších ľudí v súčasnosti s 1000 najbohatšími ľuďmi v akejkoľvek inej dobe podľa nasledujúcich kritérií:
- koľko v zozname najbohatších ľudí svoje bohatstvo získalo počas svojho vlastného života alebo života vlastných rodičov (teda ide o prvú dedičskú generáciu)?
- koľko v zozname najbohatších ľudí získalo svoje bohatstvo nekrvavým spôsobom bez agresívneho správania ohrozujúceho životy a zdravie iných ľudí?
- koľko v zozname najbohatších ľudí získalo svoje bohatstvo vďaka tvorivosti, kreativite a využitiu mozgového potenciálu?
Uvedomujem si, že je veľmi ťažké identifikovať najbohatších ľudí v dobe neexistencie Forbesu. Ale podľa toho, čo viem, ako sa tvorilo bohatstvo v histórii ľudstva (príslušnosťou k privilegovanému, rodu alebo dobyvateľskou agresivitou) dovolím si vytvoriť tézu, že nikdy v histórii nebolo viacej tých, ktorí bohatstvo získali sami, bez vraždenia a s použitím hlavy ako teraz!
Budem rád ak ma niekto presvedčí, že existovala doba, kedy to bolo inak. A ak to nikto nevyvráti, vzniká otázka, či tým, že hovoríme, že bohatstvo súčasných bohatých je zlé, nehovoríme tým zároveň, že získať bohatstvo vlastnou hlavou bez agresivity a vraždenia je vlastne zlé? Ak chceme zmeniť systém, tak musíme povedať ako majú vznikať ľudia, ktorí získajú v spoločnosti najväčší podiel na jeho bohatstve?
Áno, kritici povedia, že oni nemajú nič proti tomu, aby ľudia získali bohatstvo prácou vlastnou hlavou a nie vraždením, ale nie je predsa normálne, aby 99% bohatstva sveta patrilo 1% obyvateľstva ako sa to deje v súčasnosti!
Moje tvrdenie je, že bohatstvo bohatých je oveľa menšie ako bolo kedykoľvek predtým, ale bohužiaľ neviem ho dokázať a ani nemám predstavu, ako ho dokázať. Dokážem však spochybniť tvrdenie o tom, že 99% bohatstva vlastní 1% populácie. To spochybnenie spočíva v tom, ako sa v súčasnosti vypočítava bohatstvo. Výpočet bohatstva je založený na vyhodnotení peňažnej hodnoty aktív, ktorí majú daní ľudia k dispozícii. V čom sa líši súčasná doba od dôb minulých je, že v minulosti išlo o vyjadrenie peňažnej hodnoty hmotných aktív, kým v súčasnosti sú súčasťou peňažného vyjadrenia bohatstva aj nehmotné aktíva.
Ak ste v minulosti mali 1000 otrokov, 5000 poddaných, 2000 ťiav alebo 10 000 hektárov pôdy na základe ich hodnoty sa dalo vyjadriť vaše bohatstvo. Ako je to však v súčasnosti? Ak spojíte výrobný závod, ktorého výrobné zariadenia a výrobky majú hodnotu 100 mln. € s iným závodom, ktorého hodnota je 100 mln. € dosiahnete synergický efekt, zlepšenie konkurenčnej situácie, rast dobrého mena firmy a vaša firma razom získa hodnotu 300 alebo 400 mln. €. Vaše bohatstvo stúpne, ale máte skutočne väčšiu hodnotu?
Zoberme si najznámejší príklad Marka Zuckerberga. Patrí osobne v miliardárom, ale v čom je hodnota jeho bohatstva? Vlastní akcie Facebooku, ktorý má budovu, zopár počítačov, nejaké meno a postavenie na trhu. Ak Mark svoje akcie predá môže si kúpiť veľa vecí a bude skutočne bohatý, ale jeho bohatstvo ochudobní niekoho, kto mu tie peniaze dá a ten namiesto reálnej hodnoty majetku bude vlastniť predstavu dobrého mena firmy. Ak nepredá môže sa stať, že akcie firmy klesnú a Mark príde o veľkú časť svojho majetku. Áno nebude chudobný a určite bude mnohonásobne bohatší ako obyčajný človek v súčasnosti, ale už nebude tým démonom, ktorí ovláda svet. A pretože až na zopár výnimiek väčšina najbohatších z bohatých má veľkú časť svojho bohatstva v tomto imaginárnom bohatstve platí to pre nich rovnako ako pre Marka.
Tretia téza, prečo považujem najbohatších ľudí za „najchudobnejších“ v histórii je, že nikdy v histórii nemali tí najbohatší tak malý dosah na život obyčajných ľudí. Bohatstvo v minulosti bolo založené na hmotnej podstate. Veľké masy ľudí boli životne závislí na najbohatších ľuďoch, na tom či ich ponechajú pri živote, aké dane im uvalia a ako sa im bude žiť. Sám som zvedavý, či niekto dokáže vyvrátiť tvrdenie, že drvivá väčšina ľudí v súčasnosti nie je závislá na bohatých ľuďoch a aj keď na celkovom bohatstve sa podieľajú menej ako v minulosti, pre potreby osobného prežitia majú oveľa viac ako mali v minulosti. Napokon aj utečenecká kríza ukazuje, že aj v rozvojových a chudobných krajinách sú milióny ľudí, ktorí dokážu zaplatiť veľké peniaze za cestu do „raja“.
Myslím, že kritika bohatstva najbohatších je veľmi nebezpečná. Otvára nebezpečné dvierka a ešte nebezpečnejšie predstavy. Časť kritikou účelovo využíva kritiku pre vlastné politické ciele a vytvárajú veľmi mylný dojem o tom, že stačí zobrať bohatstvo tým najbohatším a problémy sveta sa vyriešia. Áno ak zoberiete bohatým vlastníkom pôdu a rozdelíte ju medzi nemajetných veľké masy ľudí zbohatnú. Aj im zoberiete domy, budovy parcely a dáte to ľuďom zbohatnú. Toto však neplatí rovnako pri vlastníctve výrobných prostriedkov na konkurenčnom trhu, kde hodnota je závislá od schopnosti výrobné prostriedky rozvíjať.
My máme čerstvú skúsenosť z toho ako sme zobrali majetok najbohatšiemu vlastníkovi – štátu a rozdelili sme to medzi „všetkých“. Tá skúsenosť sa volá privatizácia. V nej dostali jednotlivci podiel na vlastníctve veľkého vlastníka. Na rozdiel od pravičiarov som zástancov myšlienky je jedno či sa vlastník Jožko Mrkvička, investičný fond alebo štát a teda aj v tomto prípade ide o podobný proces ako by nastal pri „vyvlastnení“ najbohatších.
Privatizácia mala tri výsledky, prvým výsledkom bolo prerozdelenie bohatstva, teda bohatstvo štátu sa dostalo do rúk malému počtu jednotlivcov, ktorý nahradili bývalý bohatý štát. Druhý výsledok bola strata alebo minimalizácia hodnoty pre mnohých, teda majitelia akcií v horšom prípade o to nič prišli, v lepšom prípade dostali peniaze na kávu alebo nový nábytok. O tom, že by výsledkom rozdelenia majetku bolo zbohatnutie veľkej masy ľudí sa hovoriť nedá. Tretím výsledkom, ktorý je možný skôr teoreticky, je zbohatnutie väčšej masy vlastníkov, čo sa však mohlo stať iba vtedy ak podnik sa rozvíjal a budoval a tí, ktorí jeho rozvoj mali na starosti na vlastníctvo nebrali ohľad (mali v ňom iba malí osobní podiel).
AK zoberiem do úvahy túto skúsenosť, ktorú máme a predchádzajúce tri tézy vychádza mi jednoznačne, že akékoľvek „zoštátnenie“ najbohatších ľudí a firiem by nemalo žiaden pozitívny vplyv na životnú úroveň obyčajného človeka. Podľa môjho názoru väčšine ľudí, ktoré túto tézu hlásajú ide iba o prerozdelenie bohatstva s cieľom uchopiť bohatstvo na úkor tých, ktorí ho už majú.
Nepopieram, že kapitalizmus má problémy vysporiadať sa s novými spoločenskými a ekonomickými podmienkami. Pre identifikáciu prejavov, príčin a hľadanie spôsobov ich odstránenia je potrebné hlbšie uvažovanie ako to, ktoré zostáva pri nerovnomernom rozdelení majetku a bohatstva ľudstva.
P.S. posledné tri odstavce vznikali na druhý deň, pretože vlak docestoval ;o) aj preto bol časový limit prekročený o cca 10 minút.
