Dúfam, že to, čo som napísal sú iba politologické žvásty a trepanie človeka, ktorý politiku sleduje podobne ako drvivá väčšina spokojne žijúcich ľudí na Slovensku - teda minimálne (akékoľvek podrobnejšie sledovanie politiky narúša spokojnosť života). Pri tom minimálnom sledovaní politiky a diskusií na sme.sk sa mi totiž občas zdá, že moje vyššie napísané žvásty mnohí nepovažujú za žvásty, ale za realitu.
Ako laik totiž musím vyčítať Ficovi pri jeho postupe jedinú vec a síce jeho nepremyslené tvrdenie, že nového prokurátora nebude riešiť tento rok, ak nenastanú mimoriadne okolnosti. Tým síce obalamutil opozíciu, ale zároveň sa vystavil priznaniu zavádzania, pretože od tohto vyhlásenia sa nestalo nič, čo by si urýchlené riešenie vyžadovalo. Buď mam mať pripravené lepšie argumenty, prečo prokuratúru treba napriek „demokratickým" plánom riešiť urýchlene alebo mal voliť vágnejšiu argumentáciu, kedy prikročí Smer k voľbe nového generálneho prokurátora.
Všetko ostatné čo Ficov Smer urobil je iba potvrdením jeho predvolebnej kampane a jeho snahy dať ľuďom istoty. Veď napokon aj opozícii potvrdil jednu istotu a síce, že generálny prokurátor sa bude začínať na Č. Ktovie koľkými percentami dostalo do funkcie Čižnára práve priezvisko, ktoré má rovnaké začiatočné písmeno ako predchádzajúci kandidát a to písmeno, ktoré medzi slovenskými priezviskami patrí medzi vzácnejšie. Pre bežného občana v prípade ďalších sporov vznikne chaos, kto sa odvoláva proti komu s kým a v prostredí chaosu ľudia budú hľadať istoty nájdenie riešenia. Kde ich nájdu vieme už od marca 2012.
Fico dal opäť ľuďom istotu. Istotou nahradil kandidáta, ktorého súčasná opozícia volila pol roka, opakovane, menila kvôli nemu zákony a musela zapojiť opakovane Ústavný súd a v konečnom dôsledku ani po roku nebola schopná dostať ho na jeho miesto. Smer ponúkol istotu rýchlej a bezproblémovej voľby, pri ktorej opozícia trochu kričila a štekala, ale všetci na Slovensku vedia, že pes, ktorý šteká nehryzie.
Fico opäť potvrdil, že mediálnym vodcom súčasnej pravice je bohužiaľ on. Drvivú tém, o ktorých sa politicky diskutuje nastoľuje on, niekedy viac provokatívne, niekedy skrytými metódami. Jedinou mediálnou témou, ktorú pravica dáva verejnosti je jej neschopnosť sa dohodnúť.
Táto téma patrí medzi Ficove najobľúbenejšie. Fico ako demokrat totiž chce spolupracovať s opozíciou, ale žiada jediné aby sa opozícia dohodla na jednotnom postupe. Chcete šéfa NKÚ? Máte na neho nárok, ale predložte kandidáta a my vám ho schválime svojou väčšinou ako získa hlasy všetkých opozičných poslancov. Nikto sa neohradil, že je to čistá demagógia, pretože to procesne nie je možné zabezpečiť ani nedemokratickými spôsobmi, ktoré kritizoval Smer pri voľbe prokurátora Č.1 (kauza fotografovania a označovania volebných lístkov)
Neviem či je to neznalosť alebo nesprávne vnímanie reality, ale niekedy mám dojem, že pravica Ficovu stratégiu ešte neodhalila. Ficova ochota rokovať so zástupcami opozície nie je prejavom demokratického myslenia, ale politického kalkulu, na ktorý pravica neustále skáče. Veď tým, že by pravicové strany dokázali reprezentovať voči vláde jednotný názor, tým, že v komunálnych a regionálnych voľbách vytvárajú neustále koalície dokazujú pre mňa ako potenciálneho voliča jedinú vec. Ich ideologické vymedzenie je veľmi slabé a jediný dôvod, prečo existuje viac pravicových strán sú politické ambície niektorých predstaviteľov. Ak by existovali malé ideologické rozdiely a rozdiely v predstavách, vo fungujúcej demokratickej strane s demokratickými princípmi a procesmi by mali právo súťažiť o vôľu členov a podporu voličov pre svoje myšlienky. Ak deklarujú „názorovú príbuznosť", ale vedie to k ich neustálemu štiepeniu, je to jasný dôkaz, že spojivom strany nie je názor a ideológia, ale funkcie a pozície a vnútorná demokracia asi tiež pokryvkáva. Ficovi a Smeru stačí nenápadne naznačiť ako dopadla spolupráca strán v čase, keď sa dostali k moci a má jednoznačný dôkaz o „zištných úmysloch" týchto strán. „Verných" voličov síce neodradí, ale veľká skupina voličov, potrebná na prevzatie moci príde k záveru, že nie je koho voliť.
Naopak neochota Fica rokovať so všetkými politickými stranami je pochopiteľná. Pre voliča by mal názor šiestich strán mal väčšiu váhu ako názor jednej strany. Ak si totiž jedna strana presadzuje svoj názor proti názoru šiestich strán vyzerá to ako nedemokratické správanie. V skutočnosti však názor týchto šiestich strán reprezentuje menšiu skupinu voličov ako názor prezentovaný jednou stranou. Pre Smer by bolo politickou samovraždou pripustiť túto formu komunikácie.
Pozícia súčasných pravicových strán nie je závideniahodná. Zjednotenie asi neprichádza do úvahy a tzv. „úzka spolupráca" jednoducho nič neprináša. A tak zostáva jediná možnosť, neustále zdôrazňovanie nedemokratických postupov v činnosti Smeru. Na to je dobré upozorniť na jednomyseľnosť hlasovania Smeru, poslušnosť predsedovi a nesamostatnosť správania väčšiny predstaviteľov Smeru. Pravicové strany pritom môžu prísť k veľmi jednoduchému záveru, že podobná taktika slávila úspech pri porazení Mečiara v roku 1998.
Opäť musím zdôrazniť, že ide o žvásty, lebo iba nevzdelanec ako ja si môže myslieť, že podobná taktika môže pripraviť Fica o víťazstvo vo voľbách v roku 2016. V roku 1998 totiž porážku HZDS pripravili okrem spôsobu komunikácie s vládnymi reprezentami tri ďalšie faktory, ktoré momentálne nie sú splnené.
Prvým a veľmi dôležitým prvkom boli ekonomické problémy, do ktorých sa Mečiarova vláda dostala. Aj preto je finančná a hospodárska politika Fica v porovnaní s Mečiarom zodpovednejšia a navyše je oveľa viac regulovaná vplyvom členstva v EÚ. Napriek tomu nie je možné vylúčiť prehĺbenie hospodárskej krízy v EÚ v období pred voľbami, ale na druhej strane sa však nedá na tento fakt politicky spoliehať.
Druhým faktom bola akási schopnosť integrácie pravicových strán. Aj keď vznik SDK nebol výsledkom integračných politických procesov, predsa len predstavoval pre pravicového voliča prísľub jedného prístupu k politike. Bohužiaľ po roku 1998, 2002 aj 2010 sa pravicový volič presvedčil, že minimálne vnútornými demokratickými procesmi a ideologickými princípmi sa pravicové strany nelíšia natoľko od Smeru alebo HZDS ako propagandisticky prezentujú ich predstavitelia.
Posledným a podľa mňa z pohľadu komunikácie pravicových strán v nasledujúcom období najdôležitejším prvkom porážky HZDS bol vnútorný rozpad HZDS. Ten nastal veľmi rýchlo po prevzatí moci HZDS v roku 1992 a bol príčinou už prvej prestávky Mečiarovho vládnutia v roku 1994 (Demokratická Únia Slovenska). Nasledovali odchody Gašparoviča a jeho priaznivcov, skupiny okolo Keltošovej a Tkáča, skupina okolo Tibora Mikuša. Na prvý tieto odchody nemali vplyv na preferencie a výsledky HZDS.
Druhý pohľad však nie je taký jednoznačný. HZDS podobne ako Smer bolo vnímané ako jednotná a celistvá strana, v ktorej konečná inštancia názoru je slovo predsedu. Skutočnosť, že sa opakovane objavovali odštiepenci ukazovali, že názory v HZDS nie sú jednotné a že konečný názor je výsledkom vnútorného vplyvu na predsedu strany. V niektorých momentoch podporovali najmä v neskoršom období rozpad HZDS aj pravicoví politici, ktorí začali rozlišovať medzi predsedom Mečiarom a nemožnosťou spolupráci s ním a časťou jeho strany, s ktorou spolupráca bola predstaviteľná.
Smer je v súčasnosti vo veľmi podobnej situácii ako HZDS. Konečné slovo má predseda Fico. Verejne neexistuje šanca aby politický predstaviteľ Smeru odporoval názoru predsedu Fica a jeho kritika je nepredstaviteľná. Opozícia na základe toho prichádza k záveru, že členovia Smeru nemajú žiadny názor a sú len poslušnými, bojazlivými figúrkami, ktoré sa boja prejaviť svoj názor a sú natoľko závislí na svojich funkciách, že nebudú odporovať v žiadnom prípade.
Asi človek nemusí byť odborník, aby vedel, že je to nezmysel. Jednoducho Smer ako každé spoločenstvo ľudí sa prejavuje ako výsledok kompromisov, presadzovania záujmov a ich odhadovania. Ak sa navonok prejavuje jednotne a celistvo, vôbec to nie je výsledok uniformity ľudí. Je to výsledok ich neochoty presadzovať svoje postoje na inom ako vnútornom fóre. Príčin osobného zlyhania môže byť viacero. Dokonca aj z totality poznáme prípady „demokratov", ktorí sa vyšplhali k moci v nedemokratickom prostredí (Dubček, GOrbačov). V totalite mohol byť príčinou strach o život a slobodu, ktorý by verejne vyhlásenie „iného názoru" znamenal.
To však ťažko môže platiť v demokratickom systéme, kde politikovi v súvislosti s jeho názormi nehrozí žiadne sankcie. Dokonca ani finančná újma, ktorú by znamenala strata mandátu pre mnohých z „pritakávačov" nie je veľmi výrazná, lebo majú príjmy niekedy aj presahujúce ich poslanecké príjmy z iných aktivít a teda možnosť ich straty je malá. Prečo sa teda neprejavia a nedeklarujú správaním a vyjadrovaním iný postoj ako oficiálny stranícky postoj?
Opomeňme bezcharakternosť alebo oportunizmus ich povahy ako možný dôvod. Jeden z ďalších možných dôvodov je určite aj ochrana spoločných záujmov strany. AK totiž opozícia neustále útočí na Smer a na jeho kroky, tak útočí aj na každého jedného člena a na každého voliča. Tým síce možno utuží vlastnú spikleneckú stranícku skupinu, ale takisto utuží vnímanie členov Smeru, že musia podporovať všetky kroky vedenia, lebo všetko ostatné je horšia cesta.
Ak by som bol politikom pravicovej strany zmenil by som teraz úplne komunikáciu voči strane Smer - SD. Dôsledne by som analyzoval vnútorné pomery v Smere - SD a začala by som výrazne odlišovať kroky jednotlivých skupín. Chválil by som návrhy, ktoré presadilo napríklad ľavicové krídlo v strane ako prejavy skutočnej ľavicovej politiky, s ktorou však nemôže súhlasiť pravicový politik a naopak kritizoval by som aj prípadné pravicové kroky ak je zrejmá ich diskontinuita politiky. Zásadne by som nehovoril o mašinérii 82 poslancov, ale hovoril by som o skupinách, ktoré presadili svoje názory medzi poslancami Smeru- SD. Namiesto obviňovania zo stádovitosti a bezcharakternosti by som opakovane apeloval na ich kvality a schopnosti a možnosti, ktoré majú ako poslanci a ktorými plytvajú kvôli ustupovaniu záujmom nejakých mocenských skupín. Prostredníctvom spriaznených novinárov by som začal diskusiu o možnom následníkovi Roberta Fica, pričom by som vsadil na viacerých koní a podnecoval ambície rôznych predstaviteľov. Ak mala diskusia o účasti Fica v prezidentských voľbách mať nejaký zmysel, tak jediným zmyslom bolo vyvolať vnútorný rozklad ideologickej základne Smeru, ktorá je nula.
Diskusia ako vedie súčasná opozícia je opakovaním situácie ako bola vytváraná počas vlády Mečiara. Vtedy slávila úspech, ktorého cenou bola veľmi silná polarizácia spoločnosti. Tá sa nielen vrátila v podobe Smeru, ale viedla aj k problémom v celej spoločnosti. Aj fakt, že poslanci Smeru sa neodvážia hlasovať proti návrhu vedenia strany je práve dôsledkom Mečiarovskeho komplexu, ktorí títo ľudia cítia a ktorí ich núti hlasovať proti svojmu vedomiu a svedomiu. Opakovanie postupu nielenže nebude také efektívne ako originál, ale navyše nevyrieši problém slovenského voliča a vráti sa o 15-20 rokov s inou hnuťostranou a inou skupinou. Riešením je vznik štandardných politických strán s ideologickým základom, kde zmena predsedu nie je krokom k rozpadu, ale prejav demokratických postupov v strane.
Tieto úvahy a kritika pravicovej komunikácii voči Smeru mi napadla už dávno. Až teraz však mám dostatočnú uhorku, aby som to spísal a voľba nového prokurátora mi poskytla dostatočnú zámienku pre spísanie týchto úvah.
