Keď sa na Slovensku zapojíte do diskusie o nejakých otázkach medzinárodnej politiky veľmi rýchlo sa dostanete do jednej z dvoch škatuliek. Buď sa rýchlo dostanete do kategórie rusofóba, ktorý nenávidí Rusko a túži po jeho zničení. Ale ak prejavíte sympatie voči Rusku, opäť sa veľmi rýchlo dostanete do kategórie USAfóbov, ktorý nechápe význam USA pre rozvoj a šírenie demokracie.
Keď kedysi dávno začala vojna na Ukrajine asi po troch mesiacoch som napísal, že dúfam, že sme svedkami poslednej imperialistickej vojny. Keď bolo jasné, že plán na 3-5-14 dňovú operáciu (aby sa na mňa niekto nehodil, že kto čo povedal) rýchlej zmeny režimu s následným zdaním demokracie, považoval som to za pozitívny dôsledok globálnej interdependencie. Čiže situácie, kedy aj najväčšie impéria pochopia, že v „slobodnom svete“ nevedie vojenské ovládnutie územia k jeho politického a ekonomickému ovládnutiu. Američania s tým mali aj v minulosti (Vietnam) aj v poslednom čase nemálo skúseností (Irák, Afganistan, Líbya). Existovala šanca, že po rýchlom ruskom víťazstve nájde Kremeľ dosť kolaborantov, ktorý dokážu vytvoriť relatívne stabilný proruský spoločenský systém. S každým dňom odporu šanca klesala až k súčasnej hranici blízkej zázraku.
Tri roky po začiatku vojny nastúpil Donald Trump a situácia sa vrátila. Jeho víťazstvo vítali mnohí ako víťazstvo sily mieru a odklon od imperialistickej politiky USA z pozície „svetového policajta“. Pre mňa logika výzvy Trumpovho hnutia „Make America Great Again“ nebola v zdieľaní predstavy kremľobotov, že USA je príliš silná a už nebude zasahovať ako svetový policajt. Práve naopak bola v jednoznačnom nadradení záujmov USA (ekonomických a politických) nad záujmami abstraktnej vízie demokracie a slobody, ktorá sa u predchodcov prejavovala rôznymi slabošskými krokmi.
Imperiálna politika je založená na tom, že impérium môže svoje rozhodnutia konzultovať nanajvýš s iným impériom. Kroky Trumpových predchodcov, zapájanie Bezpečnostnej rady, tvorba nejakej protiteroristickej aliancie neboli pre ľudí imperiálneho chápania prejavom sily, ale naopak prejavom imperiálnej nemohúcnosti. Donald Trump veľmi rýchlo ukázal, že naozaj chce vrátiť imperiálnu politiku späť. Jeho kroky voči Venezuele, či Iránu, návrhy o Grónsku aj colné spory patria jednoznačne do arzenálu imperiálnej politiky.
Patrím medzi optimistov a hľadám všade „dobré znamenia“. Výsledky, ktoré urobili z Trumpa skôr predmet žartov ako rešpektovaného svetového lídra sú takým dobrým znamením. S výnimkou iného upadajúceho imperialistu v Kremli na jeho novú hru nikto z potenciálnych imperialistov neprijal. Iste dokázal znechutiť veľa ľudí, ale našťastie sa ukázalo, že reálna sila jeho impéria je limitovaná.
Napriek tomu majú imperialisti ako Putin a Trump stále dosť priaznivcov aj na Slovensku. Je to zvláštne, pretože máloktorý národ v okolí má tak ďaleko k imperializmu ako Slováci. Poliaci, Maďari, Rakúšania môžu minimálne zdieľať pocit, že boli určujúcimi hráčmi v zoskupenia, ktoré mali imperiálne ambície. Česi sa môžu opierať o historickú tradíciu kráľovstva, aj keď od impéria boli vždy dosť vzdialený. A Slováci vychádzajú ako chudobní príbuzní.
Musel aj preto uvažovať nad tým, z čoho pramení vo veľkých skupinách obyvateľstva (a v tomto prípade nie sú Slováci výnimka) nostalgia a obdiv k imperiálnej politike. Inšpiráciou mi bola kniha Úsvit všeho, ktorú čítam už druhý rok. Táto kniha má jedinečnú schopnosť narušiť naše vnímanie histórie a začať pochybovať o princípoch, ako vidíme vlastnú budúcnosť. Čítam ju už dva roky, pretože ma každých pár strán vedie k úvahám a myšlienkam a polemike o tom, v čom je minulosť možné vidieť inak.
Ak sledujeme históriu tak, ako ju vysvetľujú učebnice a školy, tak vidíme veľmi pevný a veľmi pozitívny vzťah.
Imperializmus je dobrý a prináša pokrok!
To, čo vidíme v svetových dejinách sú dejiny imperializmu, kde sledujeme úspechy impérií a viditeľné známky bohatstva, ktoré tieto spoločnosti dosiahli. Možno sa začne nejakými prvými sumerskými ríšami, ale podstatu budú tvoriť stavitelia pyramíd a tisícročia väčšieho alebo menšieho egyptského impéria, samozrejme prejde do antického Grécka, kde zdôrazníme schopnosť zastaviť rozpínanie Perzkej ríše a zdôrazníme úlohu Alexandra Veľkého a podstatu tvoria dejiny antického Ríma. Cez Rím prejdeme do byzantskej a franskej ríše a budovanie stredovekých mocnosti aby sme cez kolonializsmus a socializmus ukončili dejiny pád sovietskeho impéria. Ku každému impériu nájdeme nielen historické udalosti ale aj impozantných reprezentantov – pyramídy, chrámy, akvadukty, vojenské opevnenia. Akosi podvedome predpokladáme, že tieto stavby sú dôkazom vyspelosti a kultúrnosti danej civilizácie a jej nadradenosti.
Ale je to naozaj pravda?
Pripomeniem niektoré body, ktoré narušili moju pevnú vieru v súlad medzi pokrokom a historickou znalosťou. Pamätám si cyklus historických dokumentov, ktoré v podobnom čase začali rehabilitovať barbarov. Na základe historických skúmaní prinášali nový pohľad na život v časoch rímskej ríše. Možno ten hlavný záver dokumentov bol, že opis barbarského života bola Rimanmi zámerne manipulovaný z propagandistických dôvodov. Keď som v roku 2012 trávil dovolenku v severnom Nemecku, hrdili sa tam republikou Ditmarschen, čo síce nebol formálny štát, ale v podstate 300 rokov trvajúca samospráva roľníkov na území povedzme veľkosti Záhoria.
Napokon zoberme si súčasnosť posunutú o stáročia dopredu. AK v púšti zostanú zachované obrovské zbytky katarských stavieb, mrakodrapy, štadióny, kým na Slovensku budú archeológovia nachádzať iba malé domčeky, bude to dôkazom, že civilizácia Emirátov alebo Kataru bola na vyššej úrovni ako civilizácia strednej Európy? Asi by sme s týmto postojom nesúhlasili.
Ale vo vzťahu k minulosti tieto pochybnosti nemáme. Ak nejaké historické impérium rozšírilo svoje panstvo, tak na základe faktu, že bolo schopné, pred alebo po obsadení nových území, vybudovať impozantné stavby, predpokladáme, že rozšírenie impéria viedlo aj k rozšíreniu civilizácie, kultúry a spoločenského pokroku. Pritom často mohlo ísť o potlačenie spravodlivejšieho, kultúrne vyspelejšieho a ekonomicky vyspelejšieho sveta.
V žiadnom prípade nechcem falšovať dejiny, nejakou zmenou faktov. Na druhej strane oni už falšované sú, pretože spravidla poznáme iba dejiny z pohľadu víťaznej strany, ktorá určite nemala dôvod byť objektívna. Možno by sme si mali uvedomiť , že dejiny nie sú iba o impériách a ich výdobytkoch, sú aj o tých malých, bezvýznamných štátnych celkoch (San Marino, Andora, Island). Tie si v búrke svetovcýh dejín dokázali udržať svoju politickú nezávislosť napriek svojej slabosti. Nielen z pohľadu Slovenska, ale aj z pohľadu záujmov ľudstva, ktoré už nechce prežívať vojnové utrpenie, je poznanie týchto bezvýznamných možno väčšou školou poznania ako veľké imperiálne dejiny.
