Z času na čas sa mi stáva, že sa nerád dostanem do diskusie o vakcínach a covide. Nech sa snažíte ako chcete používať argumenty a fakty a oddeľovať právnu, medicínsku, politickú a systémovú zložku celého procesu, v konečnom dôsledku vždy skĺznete do diskusie o viere. Práve viera ľuďom dovoľuje tieto rôzne aspekty miešať dokopy bez zjavného súvisu. Aj preto na otázky právne, napríklad o systéme uvádzania produktov na trhu a zodpovednosti za škody, vám ľudia budú odpovedať medicínskymi prípadmi ľudí, ktorí mali po vakcinácií následky alebo štúdiami dokazujúcimi riziká vakcinácie, prípadne právnym vyšetrovaním týkajúce sa podozrení z korupcie.
Necítim sa kompetentný diskutovať o otázkach medicínskych a zdravotných, desať rokov som sa venoval profesne procesom uvádzania produktov na trh, požiadaviek na zhody a zodpovednosti za škodu. Týmto procesom drvivá väčšina diskutujúcich rozumie rovnako málo ako epidemiologii a medicíne a tak diskusia končí na úrovni osobných invektív – v 90% voči mojej osobe.
Na druhej strane snaha používať nejaké argumenty v diskusii ma núti uvažovať. Po takej dlhšej diskusii som začal uvažovať nad veľmi kontroverznou otázkou.
Predstavme si situáciu, že sa nám podarí odhaliť skutočnú skrytú „praudu“. Covid bol umelo vytvorený vírus, ktorý bol vyvinutý s cieľom zarobiť miliardy na následnej vakcinácii ako spôsobe liečenia choroby. Pfizer vyvinul vakcínu, ktorá má vedľajšie účinky, ktoré neboli dostatočne skontrolované pred uvedením na trh a môže viesť k trvalým zdravotným dôsledkom. Covid v konečnom dôsledku nebol tak nebezpečný a nebol rizikom pre spoločnosť a väčšinu úmrtí má na svedomí chaos, ktorý vyvolali protipandemické opatrenia v každej krajine bez ohľadu na prijaté opatrenia.
Teraz odhliadnem, že v niektorých „praudách“ sú vzájomné rozpory alebo chýbajúca logika skúseností a výsledkov rôznych nielen západných skorumpovaných krajín. Dôležitá je otázka.
Zmenil by sa v takom prípade môj pohľad na proticovidovú politiku, vakcináciu a uznal by som, že nechať sa očkovať bola chyba?
Aj mňa samotného prekvapilo, že na túto otázku som si odpovedal NIE!
V tomto momente by sa samozrejme zástancovia „praudy“ na mňa vrhli, že som fanatik, zmanipulovaný farmaloby a zvyškom radšej nebudem pokračovať, lebo asi nie je zverejniteľný.
Možno by som sa bránil tým, že nikde v tej odpovedi nie je, že som odporcom toho, aby „prauda“ bola vyšetrená a páchatelia dostali exemplárny trest! Práve naopak, ak sa niekto obohatil, ak za tým existovali nekalé obchodné praktiky, napríklad uprednostnenie vakcinácie pre vyspelé krajiny na úkor rozvojových, tak som sa vyšetrenie a potrestanie. Ale tá odpoveď s tým nemá nič spoločné! Tá súvisí s vierou, ktorú som formuloval v nasledujúcich jednoduchých otázkach.
· Verím v riziko vzniku pandémie, ktorá by ohrozila významnú menšinu populáciu na zdraví a živote?
Odpoveď: Verím!
Z histórie vieme, že 30 % pôvodnej populácie či už Latinskej Ameriky alebo Sibíry zomrelo počas kolonizácie v chorôb, ktoré boli u kolonizátorov „bežné“ a ich organizmus ich v oveľa väčšej miere dokázal prekonať. Čierna smrť 14. storočí v priebehu piatich rokov znížila populáciu Európy o tretinu, pandemické situácie, v ktorých lokálne poklesla populácia o 10, 20, 30% nájdeme v každom storočí. Minimálne v danom regióne sa tím narušili základy existujúceho civilizačného prostredia.
Aby som uviedol aj osobný príklad aj keď menej hrozivý. Kým boli deti malé stretávali sme sa pravidelne s kamarátmi, ktorí žili a pracovali v Bruseli. Pri štyroch deťoch sa im často stalo, že niektoré z nich prišlo aj zo „soplíkmi“ a samozrejme nakazilo aj niektoré z našich detí. Laické pozorovanie mi hovorilo, že kým „soplíky“ zo slovenskej škôlky sme riešili týždeň až 10 dní, na „bruselské soplíky“ deti potrebovali minimálne 2 týždne. Neskôr mi potvrdili laické skúsenosti, že majú podobnú skúsenosť z „českými soplíkmi“ z prázdnin u babičky.
Nevieme či a v akej podobe môže prísť pandemické riziko z vesmírneho výskumu, či už v podobe vesmírneho života alebo mutácií mikroorganizmov vo vesmírnom prostredí. Rozširujeme vedecké a výskumne poznanie v morskom prostredí alebo v nehostinných lokalitách zeme, kde môžu existovať mikroorganizmy, ktoré sa s ľudskou civilizáciou ešte nestretli, budú ju však považovať za vhodného hostiteľa. V dystopických víziách sa neraz spomína riziko globálneho otepľovania a roztápanie permafrostu, v ktorom môžu byť zachované mikroorganizmy, ktoré naši predkovia pred desiatkami tisíc rokov bežne „zvládali“ my však na ne nie sme pripravený.
· Verím v použitie štandardných postupov pri vývoji obranných mechanizmov voči neštandardnému riziku?
Odpoveď: Neverím!
Štandardné postupy by mali vyhovovať štandardnej situácii. Ako často upozorňujem napriek tomu, tieto štandardné postupy nie sú o moc staršie ako drvivá väčšina ľudí žijúcich na Slovensku. O posudzovaní negatívnych účinkov nových technológií pre ich uvedením na trh hovoríme v časovom rozpätí. Než si ľudia uvedomili vražedné účinky rádioaktivity alebo röntgenového žiarenia obete sa rátali na tisíce. Vzhľadom na rozšírenie niektorých aj medicínskych postupov je dnes už nemožné určiť ich škodlivosť a prípadný vplyv na ľudský organizmus.
Náročné procesy skúmania dlhodobých účinkov vychádzajú z predpokladu identifikácie známych rizík. Akonáhle sa dostávame do neznámych vplyvov neexistuje žiaden postup, ktorý dokáže spoločnosť ochrániť pred neznámym vplyvom. Napokon procesy schvaľovania riešia iba známe a pravdepodobné vplyvy. AJ v histórii poznáme príklady epidémii a pandémii, ktoré odišli skôr než človek pochopil ich fungovanie.
· Verím v schopnosť spoločnosti, odborníkov a politického prostredia dostatočne včas a intenzívne identifikovať reálne hroziace nebezpečenstvo?
Odpoveď: Neverím!
Túto veľmi dôležitú otázku otvoril veľmi ironickým spôsobom film „Kto sa pozerá hore“ s Leonardom di Capriom. Aj keď je vedecká informácia o príchode katastrofického rizika zrejmá a zjavná, významná časť populácie a elít ju odmieta až do doby, keď už je neskoro reagovať.
Aj v prípade utopického predpokladu, že všetci nebezpečenstvu uveria v prípade neznámej novej hrozby je možné predpokladať, že nájdenie riešenia bude otázkou skôr rokov ako dní. Veď stačí si pozrieť konšpirácie, ktoré hovoria, že niekto vymyslel vakcínu súčasne s vírusom Covid 19, ale potom nechal vedcov sa rok „hrať na vedu“ a na hľadanie vakcíny, aby sa ukázalo riziko hrozby. Behom toho roku sa, podľa konšpirátorov, „majitelia vakcín“ museli každý deň modliť, aby rýchly vírus nezmutoval spôsobom, ktorý by vakcínu urobil neúčinnou a tým zmaril ich miliardový kšeft. Len tak na okraj táto konšpirácia dosť odporuje konšpirácii, že covid 19 nebol nebezpečný a že išlo iba o silnejšiu variantu chrípky.
Navyše rýchla a efektívna reakcia na prípadné nové riziko by znamenala, že farmakológia (ten úhlavný nepriateľ odporcov vakcín) už má riešenie na všetky aj potenciálne riziká, teda že dosiahlo konečnú úroveň vedomostí v odbore.
Okrem toho pri identifikácii rizika nemusí ísť o zjavné riziko. Stačí si spomenúť na AIDS. Až po dvoch rokoch sa podarilo identifikovať vírus HIV a ďalšie roky trvalo vedecké potvrdenie jeho úlohy ako pôvodcu ochorenia AIDS. Liek sa napriek úsiliu nepodarilo nájsť doteraz, podarilo sa však jeho prejavy obmedziť do tej miery, že chorým umožňuje viesť takmer plnohodnotný život.
Spoločnosť zatiaľ pri mnohých potenciálnych pandémiách mala relatívne šťastie. Pri HIV šírenie vyžadovalo relatívne aktívny spoluúčasť nakazeného subjektu, ktorého nákaza sa prejavila pomerne intenzívne. Ebola dokáže do kritického stavu pacienta dostať skôr ako stihne rozšíriť nákazu, obyčajná chrípka sa prejaví príliš skoro, takže okolie pacienta sa snaží izolovať. Covid mnohé nedostatky vírov dokázal „zmenšiť“, našťastie sa napokon ukázal menej nebezpečný pre organizmus ako si ľudia mysleli. Napriek všetkému, invázie biologických druhov, ktoré napokon zničia nejaký ekosystém a následne zničia aj seba nám ukazuje, že takéto „nelogické“ správanie biologického druhu nemôžeme považovať za nemožné.
· Verím v schopnosť spoločnosti rýchlo odstrániť škody spôsobené pandemickou situáciou?
Odpoveď: Neverím!
Žijeme v dobe interdependencie, závislosti. Videli sme, aké miliardové škody dokáže spôsobiť nehoda tankeru v Suezskom prieplave. Vidíme, čo spôsobil konflikt v Hormuzskom prieplave a z globálneho pohľadu lokálny konflikt medzi Ukrajinou a Ruskom, ktoré sa priamo dotýka necelých 2% populácie sveta.
To sú skutočnosti, banálne udalosti, ktorých dopad je však globálny. V minulosti, keď závislosť na lokálnych zdrojoch sa blížila 100% ani zásadné narušenie danej komunity neprenieslo vplyv na iné územia. Stačí sa pozrieť na situáciu na územiach Uhorského kráľovstva, ktoré boli predmetom bojov medzi Uhorským kráľovstvom a Osmanskou ríšou. V prvej etape po obsadení Turkami sa vysťahovala významná časť obyvateľstva a bola čiastočne nahradená kolonizáciou z juhu. Naopak po návrate nadvlády kráľovstva prišlo k intenzívnemu osídľovaniu obyvateľov zo severných oblastí, ktorí dostali podnety presťahovať sa do „vyprázdnených“ území. Počas cholery 1830 a 1831 zomrela v niektorých obciach štvrtina až tretina obyvateľstva. Choleru pocítil štát aj šľachta vo výpadku príjmov, v dôsledku nedostatku pracovníkov na zber úrody a v dôsledku rastu výdavkov na zdravotnú službu a na represie spojené s obmedzením šírenia epidémie.
Stačí si spomenúť, aký vplyv mala pandémia covidu. Svetový HDP klesol za rok 2020 cca o 4% celosvetovo a len vďaka tomu, že sa podarilo zastaviť šírenie covidu sa obnovil rast ekonomiky. Aj pri jednoduchej projekcii (teda bez rizika napríklad mutácie na nebezpečnejšiu formu) hrozilo pokračovanie poklesu ekonomiky. Čo by pandémia trvajúca niekoľko rokov znamenala z pohľadu svetovej ekonomiky môžeme iba špekulovať, ale že by išlo o procesy blízke dystopickým filmovým a knižným predlohám je ľahko uveriteľné.
Ak vezmem do úvahy vyššie uvedené odpovede, snaha o získanie času, nájdenie riešenia, ktoré možno nezodpovedá štandardným postupom, dokonca s dočasným obmedzením ľudských práv, je pre mňa najefektívnejším spôsobom ochrany pred horšími možnými dôsledkami. Chápem obavy všetkých, kto sa boja o riziko fašizácie a obmedzenia demokracie v dôsledku opatrení prijímaných v týchto mimoriadnych situáciách.
Už niekde v roku 2019 som v diskusii upozorňoval na potrebu „zakotvenia demokracie“. Vtedy som kritizoval kampaň PS/Spolu namierenú proti Kotlebovcom, pretože nereflektovala pocit ohrozenia demokracie vo väčšine populácie. Výsledky volieb a katastrofa pre Slovensko, ktoré to prinieslo mi dalo za pravdu. Riziko rozpadu demokratických inštitúcií korupčným systémom prerastania politiky a biznisu vnímali voliči ako oveľa pravdepodobnejší ako otvorený útok na demokratický systém, ktorý by sa dal očakávať od Kotlebovcov. PS/Spolu sa ocitlo nielen mimo vlády, ale aj mimo parlamentu.
Na Slovensku pociťujeme riziko odbúrania demokracie, ktorá u nás nemá dlhú tradíciu. Niekedy pritom stotožňujeme zmenu vládnej garnitúry s prejavom demokracie. Neberieme pritom do úvahy, že existujú krajiny, kde rovnaká strana vládla desiatky rokov. Asi by nikto Japonsko či Švédsko nepovažoval za nedemokratické diktatúry. Znamená to, že podstata demokracie a jej ochrany je v niečom inom ako len v zmene strán a vlády.
Čo by mohlo byť spôsobom ako zachovať akcieschopnosť štátu a vlády pri riešení mimoriadnych situácii cez mimoriadne opatrenia?
· Ústavné zakotvenie možnosti mimoriadnych opatrení
Štát by mal mať právo realizovať opatrenia aj mimoriadneho charakteru, dokonca aj tie, ktoré povedú k obmedzeniu ľudských práv a slobôd. Rozsah toho, aké opatrenia môže štát a vláda realizovať by mal byť viazaný na spôsob schválenia. Iné oprávnenia by bolo možné realizovať jednoduchou väčšinou, iné ústavnou a prípadne 3/4 väčšinou.
· Ústavné zakotvenie povinnosti vyšetriť priebeh udalosti.
Preskúmanie procesov, ich transparentnosti a efektívnosti je nevyhnutné z pohľadu učenia o správe štátu. Povinnosti politicky, právne a odborne posúdiť realizované kroky veľmi rýchlo po skončení opatrení by mala mať mimoriadne silnú oporu v ústave.
· Trestná zodpovednosť za úmyselné činy.
Už v čase diskusie o testovaní som písal, že politici by mali niesť za svoje rozhodnutia právnu zodpovednosť. Už tam som písal, že by som privítal, ak by Matovič zobral právnu zodpovednosť. Možno by som to upravil. Možno by som v tomto prípade neuplatnil princíp „neznalosť zákona neospravedlňuje“, ale skôr trestnú zodpovednosť viazal na úmysel, skôr ako na porušenie ľudských práv a slobôd neznalosťou dôsledkov opatrení.
Obvinenia, že covidové opatrenia obmedzovali ľudské práva a slobody a že mali „fašistický“ charakter nie je možné úplne ignorovať. Nemyslím, že je správne ignorovať to, aj keď významná časť tých, ktorí na to poukazujú, má intenzívny záujem ľudské práva a slobody obmedziť a fašistické systém zaviesť. Skôr ako ignorovať je treba vysvetľovať, že ľudské práva a slobody sú obmedzované v záujme udržania spoločenského konsenzu, napríklad pri obmedzení prístupu časti populácie k alkoholu, obmedzení pri infekčných chorobách a množstve iných pravidiel.
Dôležitejšie ako to, či príde k systémovému porušeniu ľudských práv je skutočnosť, či sa toto porušenie automaticky odstráni v dôsledku riešenia problému. Keď o „fašistickom covidovom režime“ diskutujem s odporcami zdôrazňujem, že pre mňa je to minulosť, ktorá sa ma nijak intenzívne nedotýka (samozrejme ako na očkovaného môže na mňa smrť prísť kedykoľvek). Význam, ktorý tejto epizóde života (napokon to bolo obdobie kratšie ako perestrojka) mi skôr pripadá ako prejav nostalgického hnevu, že zrovna vtedy neboli pri moci a nemohli využiť „fašistické riadenie spoločnosti“, ktoré vlastne milujú,
