Chytáme trochu paniku, usadzujeme sa do autobusu, pozorujeme Švajčiarsko cez, ktoré prechádzame, neskôr krásnu prírodu Francúzka. Spánok, smiech, desiata, džús, káva a opäť spánok.
Zrazu nás zobudí hlas šoféra - sprievodcu, ktorý nám do mikrofónu hovorí, že vchádzame do Paríža. Teplomer ukazuje 23 stupňov, pozeráme sa s Barborkou na seba a usmejeme sa.
Vysadíme sa pred náš hotel a s pár Rakúšanmi sa ideme ubytovať. Večer si obhliadneme okolie nášho hotela a ideme spať.
Ráno vstávame s dobrým pocitom, raňajkujeme na terase hotela typické francúzke croassanty a popíjame kávu. Autobus nás už čaká. Zoznamujeme sa s červenovlasou Dagmar, rakúšankou, ktorá 25 rokov žije v Paríži, vlastní galériu a zaoberá sa umením. Vedie nás na stanicu Gare de Lyon, jednu z najväčších staníc v Paríži, ktorá bola otvorená v roku 1900. Vchádzame do historickej reštaurácie na stanici a fotíme si obrazy, ktoré sú namaľované na celej stene.
Postavičky ako mravce
Pokračujeme prehliadkou mesta, o pár minút nám autobus zastaví pri výhľade na Eifelovku a sprievodca nám pripomína, že o 15 minút nás čaká s autobusom dole. Nevieme kde dole, ale netrápime sa nad tým. Vyberáme foťáky a chceme si zvečniť gigantickú železnú konštrukciu, ktorú pán Eifell vytvoril. Smejeme sa, slnko nám svieti do očí a zabúdame na to, že 15 minút už dávno prešlo.
- Kde sú naši? - pýta sa ma Barborka a ja okom hľadám nejakú známu tvár, ale nedarí sa mi. Hľadáme miesto kde by autobus mal stáť, prechádzame parkom a z diaľky vidíme ako autobus uteká bez nás.
Nahlas sa smejem, Barborka je trochu nervózna, predsa stratiť sa v Paríži nie je úplna sranda. Nakoniec sa dohodneme, že pôjdeme k Eifellovke a uvidíme, čo ďalej.
Všetko si fotím, Barbie na mňa kričí, že sme sa stratili a ja som úplne pokojná. Hovorím jej, že aspoň budeme mať na čo spomínať.
Prichádzame k Eifellovke, ľudí sa tam hemží ako mravcov a my nemáme šancu nájsť niekoho známeho. V diaľke si všimnem červenovlasú Dagmar, utekáme za ňou a ona nás odvádza k našim Rakúšanom. Náš sprievodca nám vybavuje u francúzskej sbs, aby nás pustili a my prekračujeme ochranné čierne pasy, aby sme sa mohli dostať k našim Rakúšanom, ktorí si robia z nás žarty.
Vychádzame na prvé poschodie, kde máme zaplatený obed. Čašníci nás obskakujú a podávajú nám famózneho lososa, červené víno, zoznamujeme sa s rakúšanmi, pre ktorých sme atrakcie a fotia si nás s jedlom i bez neho.
Eifellovka nás až tak nezaujala i keď výhľad bol nádherný a tak pokračujeme smerom do centra. Sadáme si na terasu kaviarne a čiernovlasého milého čašníka prosíme Mojito. Neskôr si všimneme, že oproti nám a pozdĺž celej ulice stoja miestne sporo odeté dámy, ktoré si chytajú na ulici zákazníkov. Snažím sa ich odfotiť, ale sú z toho značne nervózne a tak sa vzdávam.
Seina
Navštívime pár butikov a snažíme sa vstrebať závratne veľké sumy, ktoré sú pre nás, na zdanlivo obyčajných veciach. S kebabom v ruke, ktoré sme si kúpili od Turka kráčame pozdĺž Seiny, stretávame pár mladíkov, ktorí na nás kričia, že sme nádherné. Príjímame ich lichôtky s veľkým úsmevom a sadáme si k Seine. Pozorujeme mladých ľudí ako si čítajú alebo vedú relaxačné rozhovory a cítime pokoj, ktorý by ste u nás nenašli.
Pred Notre Dame si k nám sadne Africký miešanec a lámavou francuštino- angličtino- nemčinou nám navrhuje biznis. Hovoríme, že ziadny biznis nechceme, ale on si nedá povedať.
Používa citoslovce ako - kva, kva, tu, tu, nu, nu.
S Barborkou mu odpovedáme po slovensky, smejeme sa a on sa z nechápavosti smeje tiež. Chce zistiť kde bývame a my začíname byť podozrievavé, že sa ho tak ľahko nezbavíme.
V momente keď sme sa rozhodli, že odchádzame nastane beh na dlhú trať. Africký miešanec nás sleduje a neustále s niekym volá, začíname mať zvláštne pocity a tak sa snažíme byť na očiach ľudí i keď si nemyslím, že by nám niekto pomohol :)
Ideme na ďalšie mojito s dobrým pocitom, že sme sa mu stratili. Ani päť minút netrvalo a afrciký miešanec si objedná kávu vedľa pri stole, odíde za 10 minút a čaká nás za stromom blízko kaviarne. Začíname byť značne rozrušené v momente keď vidíme, že sa rozpráva s ďalším potulným a ukazuje na nás. Vykúpenie príde keď vidme náš červený autobus a našich Rakúšanov, africký miešanec uteká za nami a hovorí : sex, sex, biznis, biznis.
Hovoríme mu nech ide preč a nastupujeme spokojné do autobusu.
Paríž, tak ako každé mesto má tiež svoje temné stránky.
Na chvíľu sa zamyslím, čo by sa stalo ak by sme mu neutiekli, ale tieto myšlienky hneď zavrhnem.
Všetko je ako je a my sa pokojne ukladáme do spánku, zajtra nás čaká ďalší deň v Paríži..
