O tom ako voňajú príbehy, ktoré sa musia len prežiť.. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Lietajme spolu.., Dýchaj, usmej sa a ži, A kde máš srdce Kika?, Osobné neosobné
Neviem ako vy, ale ja som si na začiatku tohto roku sľúbila, že žiadne sľuby sa nebudú konať. Pretože ľudia si sľubujú to, čo nikdy nemôžu splniť. Nielen sebe, ale i ostatným. O pol jednej sme stáli na balkóne so šampanským v ruke.
Sedíme obe v byte bez nábytku. Len my dve, veľké škatuľe a náš pohľad smerovaný k oknu. Bojím sa ťa spýtať tú hlúpu vetu : A čo teraz? Čo bude? Ale predsa z mojich úst počuješ tieto slová. Pokrčíš plecami a povieš, : -Teraz? Už budú len tie škatule. Dobre zatvorené pre prípad aby sa neotvorili. Presne ako tie životné kapitoly.
Ahoj hrdina v červenej kombinéze. Bolia ma ruky a som trochu sklamaná. Nielenže som celú svoju mladosť leštila tie blbé čižmy a čakala, že namiesto sladkostí sa s Tebou reálne stretnem, ale ešte si mi aj nesplnil moje tajné priania.Ešte si nás aj večne vydieral aj s tou dobrotou. Tí tvoji pomocníci sa nás ako deti pýtali : A bol- a si dobrá po celý rok? Jasné, že sme neboli dobrí po celý rok, ale minimálne sme sa o to snažili. A vieš čo sa stalo o pár rokov? Nie všetci boli dobrí k nám. Na to si nás mal upozorniť, ty hrdina.
U nás v meste je nás málo. Teda väčšina sa s každým minimálne pozná z videnia. Má to svoje výhody, sú chvíle keď sa cítite medzi svojimi. Najmä na sviatky. Ľudia sa vracajú dmov z diaľok a podniky sú preplnené ľuďmi, ktorí majú medzi sebou nejaké väzby. Krátke a dlhé.Z čoho vyplýva, že každý je s každým nejakým spôsobom cez určité osoby prepojený.
Keď život plynie, ľudia uveria mnohým skutočnostiam o tom pravom svete. Tom skutočnom, ktorý by sme mali žiť. Tak ako ja. Uverila som, že veci musia byť zvláštne aby sme na nich nezabudli, že ľudia si musia splniť sny aby boli šťastní, že láska musí mať komplikovanú rovnicu, aby sme ju nazývali tou pravou. No a napakon som uverila, že každé stretnutie nám tvorí našu budúcnosť. Veď viete, tie bohapusté pravdy, ktorým človek uverí, aby život nebol monotónny. Lenže časom to človeka prestane baviť, ísť s vetrom proti prúdu..
Ako vieme či je niečo pravé? A ako vieme, že je to nepravé? Rozhodujeme sa na križovatkách životom vždy správne a prečo sa nám plnia želania už keď je neskoro? O tom a inom v dnešnom mojom článku :)
Niekedy keď si neviem s nejakou banalitou pomôcť, premýšľam nad tým, či to mám zvládnuť sama alebo mám niekoho poprosiť o pomoc. Myslím tým tie maličkosti ako keď neviem otvoriť kompót . Nie sú to žiadne veľké veci, skôr malé, také pri ktorých som si istá, že to zvládnem, ale predsa viem, že ak niekoho poprosím, tak možno bude frflať aká som nemožná, ale v skutku bude rád. Lebo nie sú maličkosti ,prejavy toho, že nám na ľuďoch záleží?
Pamätáte sa na môj článok kedy som Vám opisovala ako som chcela byť sexy ženou? Tak zrhňme si to, - nevyšlo to.Stále uvažujem kde sa stala chyba HAHA. Každopádne ma niekedy popadne neutíchajúci a intenzívny pocit, že sa hnevám na svoje vlastné ja a seba si nevážim. Obligátne zistenie je, že touto miernou stratou sebavedomia trpia aj moje kamarátky. Znamená to teda, že každá žena trpí niekedy stratou sebavedomia?
Keď som bola mladšia, myslela som si, že praví muži sú veľkí gentlemani. Muži so zmyslom pre humor, názorom na svet.Dokonalí chlapi, pri ktorých sa žena cíti skutočnou ženou. Ženy v mojom okolí, ale i ja, sme spoznávali mužov, ktorí nám ukázali iný svet, v ktorom sme sa cítili výnimočne a možno chvíľkami i šťastne. Ale, ako to už býva, po čase sa hrdinovia ukázali ako najväčší grobianti a zo zdanlivo najväčších grobiantov sa stali naši osobní hrdinovia. Tento článok venujem všetkým mužom, ktorí za to stoja :)
Možno sa ti stalo aj Vám. V jeden deň vstanete s veľkou silou a chuťou, že dokážete aj nemožné, no o pár dní viete, že nemáte energiu, aby ste to aspoň chceli. A vtedy necítite, netúžite, nevnímate a samozrejme nechcete aby Vám niekto rozumel. Máte pocit, že horíte a vodu neviete nikde zohnať.
Nebolo to tak dávno, keď som tvrdila, že by som nešla za hranice. Nie za tie, ktoré nás delia od nášho domu, ale za tie, ktoré nás delia od našej hrdosti a úcty. Voči sebe. Kývala som hlavou nad konaním mojich priateľov, ktorí príliš milovali, príliš túžili, príliš chceli. Dávala som rady, mudrovala som, citovala som slová, ktoré sa ľahšie hovoria ako prežívajú. Životné barbartstvo..
V poslednej dobe sa mi zdá, že všetci niečo obmieľame s tou budúcnosťou. Niečo ako : keď pôjdem o rok na dovolenku alebo keď ma o rok povýšia v práci, keď o rok stretnem lásku, bude všetko krajšie, jednoduchšie a lepšie.. Keď sme o rok na dovolenke, povýšia nás v práci a stretneme lásku hovoríme opäť o tom, čo bude o rok.. A to či je to jednoduchčie, krajšie a lepšie vôbec neriešime. Sme naozaj odkázaní na okamih budúcnosti, ktorý možno ani neexistuje?
Prišla som na to, že my všetci, v snahe vzkriesiť telo i ducha, robíme niekedy zúfalé veci. Skrátka, vzniká to vtedy keď máme maximálne očakávania, ale v podvedomí nám svieti kontrolka, že vzniknú mizivé výsledky. A tak, v rámci hesla : ZACHRÁŇ SVOJE NEFUNKČNE SRDCE, hľadáme opravárov i tam kde by sme nemali. :)
Viete čo milujem na tomto svete? Tie maličké výmeny duší, ktoré sa odohrávajú každý deň. Také, ktoré si odnesiete na celý život alebo len na chvíľu. Na ľudí, na ich slová, ktoré Vám možno zmenia tok Vášho smeru alebo Vám nezmenia nič. Len si na chvíľu z ľudí, z ich slov, úsmevov alebo len pocitov niečo zoberiete. Zoberiete si kúsok z ich osobnosti.
Ľudia vravia ľuďom, že majú byť silní. Väčšinou vtedy keď prekonávajú niečo zdanlivo ťažké. Potľapkávajú sa po pleci, hovoria smiešne formulky a s hlbokým nádychom vyslovujú takmer ako posolstvo, že len sila nás všetkých zachráni. Vtedy sme sedeli pri okrúhlom stole, všetci sme boli ponorení do seba a v tom mi ktosi napísal, že sa máme držať a máme byť silní. A tak sme sa snažili byť silní i keď sme nevedeli ako. Každý po svojom, každý do tej hĺbky sily akú vtedy mal. Zaobchádzali sme s ňou veľmi opatrne, ale bola našim motorom, ktorá nás zachraňovala alebo naopak potápala keď sme ju strácali. A ja som sa cítila taká slabá. Na chvíľu som však začala premýšľať , čo je naozaj tá sila?
Prišlo to jemne a nenásilne. Trvalo mi však niekoľko dní, kým som si uvedomila o čo ide. Prišla ku mne V. a mlčala. Hovorím si, asi potrebuje niekoho s kým bude môcť mlčať. A tak sedíme v obývačke so starožitným hodinami, ktoré nám nahlas oznamujú ako čas uteká, mlčíme a ona potom povie :
Raz som sa zobudila a povedala som si. DOSŤ! Musíš mať viac sebavedomia ! Musíš využivať svoje ženské zbrane ! No, aby som to dala na pravú mieru, vôbec som nevedela ako to mám urobiť, ale potom ma napadlo, že to je možno celé jednoduché.
Máte aj vy zástupnú postavu? Alebo ste vy zástupnou postavou za niekoho iného? Že neviete ako to myslím? Tak čítajte :) Kedysi som sa dostala k jednej teórií, že v živote to tak chodí, že všetko čo okolo nás je, je len dôsledkom toho v akej rodine sme sa narodili.
Večery sú chladnejšie. Cez otvorené okná sa snaží dôjsť do vnútra našich izieb a duší, takmer jesenná nálada. Už prichádzajú dni. Záchrany a zamyslenia..
Stretla som malé dievčatko so svojou mamou. Na hlave malo klobúk aby mu slnko náhodou neublížilo a v ruke malú bábiku. Kráčali predomnou, niekam sa ponáhľali a dievčatko bombardovalo otázkami svoju mamu.
