O tom ako voňajú príbehy, ktoré sa musia len prežiť.. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Lietajme spolu.., Dýchaj, usmej sa a ži, A kde máš srdce Kika?, Osobné neosobné
Mám rada dušičky i napriek tomu, že by som ich rada mať nemala. I napriek tomu, že to možno znie trochu morbídne.I napriek tomu, že mi pripomínajú ľudí, ktorých som fyzicky stratila. Mám rada ticho, ktoré prichádza vždy keď zapalím pre nich sviečku. Nie len zajtra či pozajtra, ale každý deň..
Dohodli sme sa na tom, že to bude vyzerať presne takto. To sú pravidlá a za ne sa nechodí. Pravidlá sa neporušujú, ľudia sa nemôžu vymykať z bežného priemeru, nepatrí sa aby sa chovali inak, aby mali radi iné veci než tí ostatní. Vštepovali nám to do hláv v školách i v rodine. Možno preto sme ako deti pozerali čudne na decká, ktoré k nám nezapadli, na decká, ktoré namiesto skrývačiek čítali alebo sedávali pri veľkej čerešni. Samé lebo nepotrebovali nikoho...
Za oknom opäť prší. Premýšľam nad tým, že vždy prší keď sa niečo deje. Tak ako minule, viete keď som písala o tých rozchodoch. Tak teda opäť prší, ruky mám vo vreckách keď mi Jano rozpráva o nejakej svadbe. Teda nie nejakej, ale o tej jeho !
Hovorili mi, že sa to už musí stať, že mám na to vek. A vraj aj rozum. Tak si hovorím, poďme smelo do toho s mečom a štítom. A tak som sa vstúpila do boja.
Vonku pršalo. Už aj to počasie bolo depresívne. On sa ku mne naklonil, zmenil hlas a vravel : Nefunguje to. Nechápala som o čom hovorí. Potom ma napadlo, že hovorí o firme, určite krachuje alebo niečo také. V takých momentoch by sa malo povedať : TO MI JE ĽÚTO alebo niečo na povzbudenie : TO BUDE DOBRÉ po prípade TY TO ZVLÁDNEŠ ! Tak teda sedím v tom aute, hovorím mu, že to zvládne, že sa určite nájde niečo iné a on nechápavým výrazom na mňa pozerá a dodá : Nefunguje to nám dvom.
Sú veci, ktoré sa dejú a i napriek tomu, že sa o nich veľa rozpráva, tak sa neprestávajú diať. Ľudia na chvíľu vierohodne tvrdia, že TOHO NIE SÚ SCHOPNÍ, že by to NIKDY neurobili, ale čo ja viem. Myslím, že čím viac o tom hovoria, tým sa len chcú na chvíľu oklamať. Bola tu vždy, je tu neustále a bude, kým tu budeme my alebo tí ostatní, ktorí prídu po nás. NEVERA. Tento článok nie je propagáciou, tento článok je len otáznikom. Prečo sa na neveru žien pozerá ktitickejšie, ako na neveru mužov?
Spýtala som sa ho niekde medzi regálmi s jogurtmi. On, výborný športovec, ktorý si kupoval jogurt s malým obsahom tuku, sa na mňa nemo pozeral. - Neviem, niekedy mi príde z toho všetkého smutno., - neskôr vravel. - Máš skvelú prácu, priateľov, darí sa ti, v čom je problém? - No niekedy mám taký pocit, že mám všetko a pri tom i tak mi niečo chýba. Možno i preto behal, zdvíhal činky a pil proteínové nápoje, aby sa oklamal, že keď bude mať dobrý pocit fyzicky, tak bude mať dobrý pocit i v tom ostatnom. Pretože v živote to tak platí, že ak nám niečo chýba, tak si to vyvažujeme niečím iným. Čo ja viem, možno..
Mami, celý týždeň som premýšľala, čo Ti dám.. Potom ma však napadlo, že ty vlastne nechceš nič. A tak Ti chcem len povedať, že :
Som už raz taká. Verím na znamenia, verím, že sa nič nedeje len preto, že sa to deje. No a najmä verím, že každého koho stretneme, stretneme z určitého dôvodu. Aby sme sa od neho mali niečo naučiť, aby sme si od neho mali niečo zobrať. Tento článok venujem všetkým, ktorí si aspoň raz v živote položili otázku : A prečo som stretol/la toho človeka?!
Niekedy sa sama seba pýtam, či to vieme. Byť v harmónií s našou dušou v našom tele. Byť jednoducho sami, bez toho aby sme potrebovali byť v dave.
Bregenz. Hodinky ukazujú 06:00 ráno. Vítame na autobusovej stanici nový deň a čakáme spolu s pár Rakúšanmi červený autobus. S kamarátkou Barborkou premýšľame ako dlho bude trvať cesta. Tipujeme to na 6 hodín. Po príchode autobusu nás šofer - sprievodca vyvádza z omylu a oznamuje nám, že cesta bude trvať okolo 12 hodín.
No a teraz Vám napíšem pár právd o vzťahoch , o ktorých všetci vieme a i napriek tomu si pred nimi zatvárame oči.Pár právd, ktoré nám sídlia v životoch a proti ktorým bojujeme. Ste pripravení? Tak poďme na to.
Chcela by som dnes povedať pár vecí o dnešnom dni. Pre tých, ktorí tento sviatok - nesviatok, uznávajú, pre tých,ktorí píšu statusy na facebooku ako by si ľudia nemali vyznávať lásku len v tento deň a tým ostatným, ktorí to vôbec, ale vôbec neriešia.
Sedíte v kancelárií, v potravinách, v bare, v novinovom stánku alebo ste riaditeľom, živostníkom, grafikom alebo iným - ikom, ktorý nechcel zarábať na niekoho, ale chcel zarábať sám na seba. Denne trčíte v práci 8 hodín, čo predstavuje 40 hodín do týždňa, na konci mesiaca počítate peniaze, ktoré Vám ostali v peňaženke. Pár eúr, ktoré obraciate z ľava do prava a potom z prava do ľava a čakáte na dátum kedy Vám, Váš nadriadený ohlási skvelú správu - máááte výplatu. A potom si žijete ako radový občan, ktorý sa snaží žiť z mála, ale chce mať veľa a závidí všetkým, ktorí majú trošku viac než je obvyklé... Poviem Vám jednu veľkú pravdu. Chcete mať viac? Majte. Hory, doly, polia aj oceány...len preboha nezávidte.
Máte vo svojom živote veci, ktoré Vás zraňujú? Ľudia, ktorí s Vami dokážu mávať natoľko, že strácate samého seba? Činnosti, ktoré Vám berú energiu? Tak sa nadýchnite a pouvažujte nad tým, že možno prišiel čas zahodiť všetko, čo Vás zraňuje.
Poznáte vetu : Musíš byť silný. Musíš vydržať, musíš, musíš, musíš.. Pravda je taká, že nemusíte nič. Ak však silu stratíte, možno sa z Vás stane kôpka nešťastia.
Odpustili ste niekedy?Ľuďom, ktorí Vám ublížili alebo sebe?Myslím tým naozaj odpustili ( bez formulky odpustím, ale nezabudnem ) ?Mnohí z Vás budú kývať hlavami, že odpustili veľa krát, málokto však dokáže odpustiť naozaj..Takže ako to vlastne je?
Asi je to tak. Žijeme v pofidérnych vzťahoch, do ktorých nemusíme nič dávať, žiadne pocity, emócie, nič čo môže príliš zraniť a skomplikovať život. Nebojte sa, nejdem mudrovať o tom, že som proti takýmto vzťahom, len som si na niečo spomenula.
